Vyhľadávanie:

Dovolenkové príbehy železiarov

Dovolenkové príbehy železiarov

Môj dovolenkový príbeh

Leto sa pomaly končí a s ním aj súťaž o najzaujímavejší dovolenkový príbeh. V redakcii sa nám už nazbieralo niekoľko vašich príbehov, zážitkov, postrehov a fotografií. Sme však presvedčení, že je to iba omrvinka z tých, ktoré si vozíte domov z ciest. Možno si myslíte, že váš príbeh nemôže zaujať, alebo ste si doteraz iba nenašli čas na to, aby ste dali dokopy zopár riadkov o svojich cestovateľských zážitkoch a zalovili vo svojom domácom foto archíve. Neváhajte, máte už iba zopár dní na to, aby ste sa zapojili do súťaže Ocele východu, v ktorej môžete získať finančné a vecné ceny. Uzávierka súťaže, ktorej podmienky nájdete na inom mieste novín, je 15. septembra. Pre všetkých, ktorí váhajú, či práve ich dovolenka, stojí za uverejnenie, ponúkame ako "chuťovku" niekoľko príbehov. A vám ostatným oddychové čítanie.

Na najväčšom balkóne sveta
Santorini - úžasné dielo prírody a ľudskej šikovnosti


Je skoré ráno. V prístave mesta Rethymno čakáme na rýchloloď. Koncom júna sú noci a rána na severnej Kréte nad očakávanie príjemne chladné a tak chvíľka čakania na veľký katamaran Megajet, ktorým sa máme preplaviť na Santorini, rýchlo ubieha. Je iba začiatok dovolenkovej sezóny, no v prístave sa zhromaždilo množstvo zvedavcov, ktorí sa chcú na vlastné oči presvedčiť, či je Santorini naozaj také pekné, ako vyzerá na pohľadniciach. V útrobách rýchlolode je nám zima, pretože klimatizácia sa asi zasekla na maximálnom výkone a tak sa chodíme na vonkajšiu palubu zohrievať. Obloha je neočakávane zatiahnutá, čo mne ale vyhovuje, pretože som už na štvrtý deň dovolenkového pobytu dostal alergiu na silné grécke slnko. Tak sa pred ním skrývam.
No po približne dve a pol hodinovej plavbe, keď pristávame v cieľovom prístave, je opäť všetko po starom a Helios na oblohe si zase poctivo koná svoju prácu. V motanici prístavu hľadáme autobus číslo päť s poľsky hovoriacim sprievodcom. Poľštinu sme si vybrali v gréckej cestovnej kancelárii, kde sme si výlet kupovali, pretože v ponuke nebol ani český, ani slovenský sprievodca. Ten náš sa volá Radek, melie mu to veľmi rýchlo, napriek tomu mu však celkom rozumieme. Priateľka sa s hrôzou v očiach pozerá na strmý útes rovno nad nami, ktorý pretkáva cesta, akoby pozošívaná cik-cak stehmi, po ktorej sa pohybujú autobusy a autá. Pridávame sa i my.
Postupne, ako stúpame nahor na temeno útesu, odkrýva sa nám úžasný panoramatický pohľad na more, na priľahlé malé ostrovy. Jeden z nich, vytvorený z lávy, je čierny ako noc. Súčasné súostrovie Santorini je vlastne pozostatok veľkého ostrova, ktorý bol zničený výbuchom sopky približne 1 500 rokov pred Kristom. Výbuch bol taký silný, že vytvoril obrovskú vlnu tsunami, ktorá zmietla do mora obydlia minojskej civilizácie na severnom pobreží Kréty a spôsobila záhubu tejto civilizácie. Pôvodný ostrov spred výbuchu sopky je považovaný za stratenú bájnu Atlantídu. To všetko sa dozvedáme od nášho poľského sprievodcu, ktorého pozorne počúvame a súčasne všetko sledujeme spoza okien autobusu.
Cestujeme na opačný koniec ostrova, do malebnej dedinky Oia. Terasovito usporiadané, jedno na druhé natlačené maličké obydlia natreté na bielo s modrými dverami, oknami a bráničkami, a tiež modrými kopulovitými alebo rovnými strechami, sa tu tlačia jedno na druhé na temene útesu vysoko nad morom. Od Radeka sa dozvedáme, že miestni obyvatelia na rovných strechách sušia pistácie. Slané sú od morskej vody, ktorou ich polievajú. Na potulky malebnou dedinkou, kde sa miestami cítime ako medzi filmárskymi kulisami, máme približne dve hodiny.
Tie maličké obydlia, natlačené jedno na druhé, vyzerajú ako skladačka Lego a napriek tomu sem tam medzi nimi vidieť aj bazény. Pritom to vyzerá tak, ako keby si niektorí zrušili obývačku, aby si mohli urobiť bazén. Po návšteve rozprávkovo krásnej Oie sa premiestňujeme do centra Santorini, do mestečka Firá, ktoré už úzkymi ulicami s množstvom reštaurácií, butikmi so suvenírmi a rôznym tovarom pripomína centrum Rethymna. V reštaurácii, kde si dáme gyros, sa nás čašník pýta, ako sa v našom rodnom jazyku povie dobrú chuť, aby nám mohol tak zaželať. Po krkolomnom zostupe známymi serpentínami do prístavu ešte absolvujeme krátku plavbu malou loďou do krátera sopky, k lávovému ostrovu, kde vyvierajú termálne pramene. Pätnásť minútovú prestávku na okúpanie využijú mnohí.
Katamaran v prístave čaká už iba na nás. Okamžite ako nastúpime vyráža na bezmála trojhodinovú spiatočnú cestu, čo je viac ako deklaruje výletná brožúra. Nechceme mrznúť v klimatizovanom priestore a tak celú cestu presedíme vonku na lavičke, kde nás zohrieva slnko, pomaly sadajúce do modrých vĺn Egejského mora. Na krátku chvíľu si s našou rýchloloďou dajú preteky z vody vyskakujúce delfíny, tempo však dlho neudržia. Do Rethymna sa dostávame už za úplnej tmy. Našťastie, hneď v prístave chytíme taxík, takže v hoteli sme o chvíľu. Po večeri, ktorú nám nanajvýš milý a ústretový personál hotela naservíruje, aj keď sme prišli "po záverečnej", a po početných drinkoch v samoobslužnom bare pri hotelovom bazéne unavení ideme spať.

Ján SOTÁK

Viva Espaňa

Keď sme v máji 2004 vstúpili spoločne s pobaltskými republikami do Európskej únie, prebudila sa vo mne ešte od školských čias živená myšlienka, dozvedieť sa pravdu o týchto republikách. Neviem, čo ma na nich tak zaujímalo. Možno zjednodušene opisovaná história, zostručnená do úžasného rozvoja a prosperity po vstupe do Zväzu sovietskych socialistických republík. Dostupná literatúra o Litve, Lotyšsku a Estónsku ich opisovala ako krajiny s veľmi pestrou históriou. Stali sa miestom výbojov a vojen, ktoré sa končili dlhoročnou nadvládou a okupáciou nespokojných susedov. Na ich území sa za uplynulé storočia vystriedali Švédi, Fíni, Poliaci, Nemci aj Rusi. V novodobých dejinách to bolo najpestrejšie vtedy, keď do Nemcami ovládaných republík v roku 1939 vplávala do prístavu Klajpeda na pobreží Baltického mora flotila 140 lodí na čele s vojnovou loďou Deutschland. Na jej palube bol vodca Hitler. Prehlásil vtedy: Nad týmito republikami bude navždy viať nemecká orlica. Ako sa mýlil. A nielen on. Na podporu tohto vyhlásenia tam vybudovali dvesto kilometrovú diaľnicu z prístavu do hlavného mesta Litvy, Vilniusu.
Keď teda v júni 1941 Nemci prepadli Sovietsky zväz, vítali ich obyvatelia pobaltských republík nadšenými pozdravmi. Na to potom neskôr nezabudol sovietsky vodca a v Múzeu okupácie, postavenom v centre Rigy, je o tom dostatok dokumentov. Najvýrečnejšie z nich sú tie, ktoré dokumentujú povojnový odsun 43 000 ľudí poslaných na prevýchovu na Sibír. Na ich miesta potom prišli Rusi.
Počas automobilového presunu pobaltskou rovinou na sever sme prechádzali lesom veterných elektrární. Nepripadalo nám to ako znehodnotenie prírody. Navštívili sme aj spomínaný prístav Klajpeda, kde v obrovskom delfináriu plávali, údajne z Ukrajiny privezené delfíny vycvičené na vojenské využitie a na nekonečných plážach zálivu Rižská kosa, v tom čase teplom Baltickom mori, sme si vyskúšali more aj piesok.
Naším cieľom bol Tallin, hlavné mesto Estónska. Privítal nás bohatým historickým jadrom a hlavne svojím prístavom. Nemohli sme si dať ujsť príležitosť byť len osemdesiat kilometrov od fínskych hraníc a nevidieť Helsinky. Aj keď na prehliadku muselo stačiť dvanásť hodín, potvrdili sme si, že aj tu je história viazaná na ruskú nadvládu. Na námestí to dokumentuje socha imperátora Alexandra II.
Päť dní pobytu v tallinskom kempe stačilo na to, aby sme sa so susedmi stali dobrými priateľmi. Začalo to obligátnou "butilkou" na rozprúdenie rozhovoru s poľskými cestovateľmi a pokračovalo nemeckými a holandskými susedmi s onakvejšími "hausmi" ako bolo naše... V tom čase sme na tachometri odpočítali 2 345 kilometrov. Našimi najbližšími susedmi boli mládežníci zo Španielska, ktorí prišli na viacerých motorkách a mali za sebou viac než dvojnásobok našej vzdialenosti.
Keď z našej MG kazety len tak náhodou zaznela slávna španielska Viva Espaňa, družba bola spečatená. Netrápili sme naše jazyky angličtinou, ani niekoľkými múdrosťami o Reale Madrid či FC Barcelona. Zdalo sa, že naše vedomosti o Španielsku boli širšie ako ich o Slovensku. Okrem jedinej "správnej" odpovede, že áno, áno, hlavné mesto Slovenska je Prague. Radšej sme vyskúšali lahodné španielske víno. Hádam i preto bolo v kútikoch očí vidieť čosi sa zalesknúť, keď pri našom odchode išla naplno, čo reproduktory dali, už spoločná Viva Espaňa od mávajúcich mladých Španielov.

Ján CABAN

Ďalšie články

Spoločné vyhlásenie

Po stretnutí zástupcov vlády SR a vedúci predstaviteľov spoločnosti Nippon Steel Corporation / U. S. Steel Košice 9.2. 2024.

Používame cookies, aby sme návštevníkom poskytli čo najväčšie pohodlie pri používaní tejto stránky. Viac info...