Keď pred tridsiatimi ôsmimi rokmi Alžbeta Egri úspešne zložila maturitné skúšky na Strednej priemyselnej škole hutníckej v Košiciach, bolo jasné kam zamieri, aby získala svoju prvú prácu v živote. Ale keď jej v železiarňach ponúkli čistenie agregátov v aglomerácii a fúrikovanie s prachom, odmietla. Popravde, vôbec sa necítila na ťažkú chlapskú robotu. No... Nevzdala sa. O mesiac sa vrátila a zaklopala na dvere personálneho oddelenia znovu. Opýtala sa, či by sa pre ňu predsa len nenašla nejaká iná práca, že ju rada prijme. A „bingo“. To, v čo už pomaly ani nedúfala, sa stalo realitou. „Dostala som sa do prevádzky Rúrovňa a ohybáreň profilov. Práve tam sa začal môj pracovný život po škole,“ dopovedala s úsmevom.
V hute prešla časom viacerými pozíciami v rôznych prevádzkach. Po materskej dovolenke vystavovala na Bočiari hutné atesty, v Radiátorovni chvíľu robila v sklade a keď sa rozmohla digitalizácia, nadriadení využili jej potenciál a zverili jej malopredaj vyhrievacích telies. „S kolegyňou sme sa naozaj snažili, o naše radiátory bol vtedy veľký záujem, roboty bolo vyše hlavy, ale všetko len tak frčalo,“ nechala sa počuť. Po čase prišla ďalšia zmena - odišla na veľkopredaj, kde ju onedlho znovu oslovili, či by neprešla na predaj kontajnerov a neskôr na pozíciu obchodného referenta pre lakoplastovaný materiál. Je to už dvadsať rokov čo sa stala výrobkovým inžinierom zákazkového riadenia zušľachťovní. Po metalurgickej stránke posudzuje a prijíma objednávky zákazníkov do výroby pre materiál pozinkovaný, lakoplastovaný a dynamo materiál. V rámci zastupiteľnosti aj objednávky pre materiál Studenej valcovne.
Čo sa v jej práci za dve desaťročia zmenilo? Sú požiadavky zákazníkov oveľa vyššie, než boli kedysi?
„Zmenilo sa veľa vecí. Dostali sa ku mne aj dopyty od zákazníkov, ktoré riešim a ktoré sa dotýkajú celej plejády pozinkovaných plechov. Som teda v obraze. Nápor na kvalitu našej produkcie, požiadavky na chemické či mechanické vlastnosti plechov sú stále náročnejšie a obťažnejšie. Vo výrobe treba neraz zabrať, meniť aj výrobný program, aby sme nároky zákazníkov splnili v plnej miere. Vychádzame im v ústrety v maximálne možnej miere. Na základe spolupráce s výskumom sa snažíme rozširovať výrobkový sortiment. Čiže náročnosť oproti minulosti je oveľa vyššia. Akosti sa menia, je ich oveľa viac než kedysi. Snažíme sa všetci, aby výroba išla, aby bol prínos pre fabriku čo najvyšší,“ konštatovala.
Keď sa Alžbeta Egri dozvedela, že získa rezortné vyznamenanie Za pracovnú vernosť, na čo ako prvé pomyslela? „Oh, ja už tu tak dlho pracujem?“ zasmiala sa. „Vtedy som si naozaj uvedomila, že sú to už desaťročia, ktoré od môjho prvého kontaktu s fabrikou ubehli. Ale aj keď je to stresujúca práca, stále som natrafila, chvalabohu, na kopu kolegov, s ktorými sa mi výborne spolupracovalo. Situácie sme zažili rôzne, ale stále sme ich zvládli. Nemala som obdobie, že by som bola nešťastná a nechcela chodiť do práce. Chodila som a stále do nej chodím rada,“ nezabudla poznamenať. „Uvedomujem si, že toto ocenenie je veľká česť. Vážim si to. Aj to, že týmto návrhom na jeho udelenie mi moji nadriadení takto poďakovali za 38 rokov odpracovaných v železiarňach. Všetci, ktorí sme ho dostali, sme vo fabrike v Košiciach nechali kus svojho života.“
Momentov, či udalostí, ktoré jej za ten čas najviac utkveli v pamäti, je veľa, potvrdila. „Boli aj smutné, ale viac bolo tých úsmevných. Napríklad, keď mi môj vtedajší vedúci odboru Údržba pre rúrovňu a ohybáreň profilov podal manuál k PC a povedal - dostali sme na náš úsek prvý počítač a vy ho Betka budete obsluhovať a podľa manuálu sa ho naučíte ovládať... Potom ma vzal do jednej klimatizovanej miestnosti. Stál tam veľký počítač skoro na celú stenu! Teraz sa už nad tým iba pousmejem, ale vtedy to bola pre mňa veľká pocta, ale aj zodpovednosť, že práve mňa si vybrali obsluhovať prvý počítač v prevádzke,“ zverila sa.
Práca v košických železiarňach nepriniesla Alžbete Egri len zdroj obživy, ale i nové priateľstvá a tiež lásku. „Našla som si tu prvého manžela, ale pre chorobu mňa i našu dcéru v jej deviatich rokoch navždy opustil. Počas tohto smutného obdobia ma podržali kolegovia a kolegyne v práci, s niektorými priateľstvo pretrváva dodnes,“ povedala a dodala: „Ja som ten typ človeka – odviesť v maximálnej miere svoju prácu, ktorá mi dáva živobytie, a to čo najlepšie. Ale potom musí prísť aj relax. Aby si človek svoj život i vychutnal. Stále som inklinovala k športu – cez leto sa venujem bicyklovaniu, rada chodím na prechádzky, do prírody... Momentálne máme dvoch psíkov, takže som každý deň vonku. V zime som sa veľa venovala lyžovaniu, chodila som aj na firemné športové hry a ocitla som sa niekoľkokrát aj na stupienkoch víťazov, čo ma, samozrejme, tešilo a povzbudzovalo k ďalšiemu zápoleniu,“ vyznala sa zo svojich záľub a pridala ešte aj ďalšie svoje hobby – čítanie kníh.
