KONTAKT  |    _eng _sk

Dovolenka, na ktorú nikdy nezabudneme
           



Pridané: 12.10.2009
Autor: Iveta DREISIGOVÁ
Kategória: 41/2009

Súťaž Ocele východu - Môj dovolenkový príbeh - 1. miesto

Bolo horúce leto, socializmus. Ako mladí manželia, tešili sme sa na našu prvú spoločnú dovolenku, naši dvaja synovia v predškolskom veku, tiež. Destinácia - Bardejovské Kúpele.

Na miesto pobytu sme dorazili predpoludním, avšak len na parkovisko. Značka zakazovala ísť ďalej. Hotel bol vzdialený približne tristo metrov, kufre boli ťažké. Môj pozitívne naladený muž sa rozhodol skúsiť vybaviť na recepcii výnimku. Podarilo sa. Zaparkovali sme pred hotelom, vyložili batožinu. Usmiata recepčná nás potešila, že hostia môžu a nepotešila informáciou, že výťah sa práve pokazil. Opravia ho o tri až štyri dni. Alternatíva nebola. Chopili sme sa všetkého, čo sme priviezli a na niekoľkokrát vyvliekli na tretie poschodie.

Výťah nás netešil, ale čo už. Dovolenka bola pred nami, očakávania veľké. Nechceli sme strácať čas a tak sme na pravé poludnie vyrazili na kúpalisko v miernom kopci, vzdialené možno sedemsto metrov. Vonku bola Afrika. Deky, tašky, nafukovacie kačice, slnečník, všetko bolo ťažšie ako inokedy. Sedemsto metrov bolo nekonečne dlhých. Tesne pred cieľom nás prekvapil pokoj. Žiadni ľudia, žiadna vrava, ticho. Vstupná brána bola bližšie a ešte bližšie... a na nej tabuľa: Z technických príčin celý týždeň zatvorené. Z nadšenia ubudlo. "Na opačnom konci je ďalšie a je otvorené," zakričal na nás okoloidúci. A tak opäť - deky, tašky, kačice, slnečník, Afrika. Kráčali sme rýchlejšie, veď sme išli z kopca. Došli sme. Kúpalisko bol detský bazén, ani nie s pol metrom vody. Tráva, vysušená ako v mongolskej stepi a mravce, veľké a čierne, zlezené snáď z celého priľahlého okolia. Boli všade. Na deke, pod dekou, v taškách, na nohách, na rukách, všade. Na kúpalisku bolo pár zúfalcov. Niečo sme mali spoločné. Všetci sme sa oháňali. Vbehnutie do vody sme zhodnotili ako jediné riešenie. A tak si deti zašantili, my sme si pobrodili a veľmi rýchlo sme opustili vraj "kúpalisko".

Na večeri sme boli prví, a možno aj v posteli.

Ráno ma prebudila veta môjho muža: "Netečie voda, nemáme nejaké prázdne fľaše?" "Až jednu," zasipela som. Pri predstave rannej hygieny štyroch ľudí z jednej fľaše som nevedela inak. Alternatíva opäť nebola. Pobral sa hľadať prameň. Veľmi rýchlo bol späť. "Nemáme auto," povedal zadýchaný. Vôbec som nechápala. "Naše auto nestojí pred hotelom," spresnil. Pred recepčnou sme stáli rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Rovnako usmievavá, ale iná ako predošlý deň, nám oznámila, že auto odtiahla odťahová služba. Na nič sme sa nepýtali, nič sme nevysvetľovali, objednali sme si taxík a skončili na polícii. Z polície sme odchádzali ľahší o pár stovák a bohatší o poznanie, že polícia udelila riaditeľke hotela pár výnimiek, tie však rozdala svojim príbuzným. Naša púť taxíkom za autom pokračovala. Skončili sme za mestom, v sídle odťahovej služby. Opäť sme zaplatili, v hoteli "poďakovali" riaditeľke a predčasne ukončili pobyt. Už popoludní sme boli doma. Pred nami dovolenka, vonku - stále Afrika.

Obtelefonovali sme vari pol Slovenska. Všetko zaujímavé bolo obsadené. Dohodli sme sa preto, že na ďalší deň sa pôjdeme vykúpať na Teplý vrch, prespíme kdesi nablízku a navštívime príbuzných na Gemeri. Ešte v ten deň sa nám podarilo objednať si nocľah v hoteli rekreačného strediska Kurinec.

Na ďalší deň predpoludním sme vyrazili. Nedošli sme však ďaleko. Na Sorožke teplota motora vystúpila na maximum, spod kapoty sa vyvalil hustý dym. "Asi horíme," lakonicky poznamenal náš päťročný syn. Nehoreli sme, to "iba" voda bublala v chladiči. Museli sme počkať. Slnko pražilo a my sme chladili, potom cestovali a opäť chladili, cestovali a chladili... V Tornali, vtedy ešte Šafárikove, sme sa pred bránu opravovne postavili presne o štvrtej popoludní. Vychádzal z nej muž v stredných rokoch, s taškou prevesenou cez plece. Končiac zmenu nám oznámil, že je práve zatvorené. Skvelá správa. Po našich prosbách a možno po pohľade na zmorených dovolenkárov nám podal ruku, predstavil sa ako Tibi a otvoril bránu. Chvíľu diagnostikoval. Potom, motajúc rody a pády nám maďarsko-slovensky vysvetľoval. Pochopili sme, že máme prísť ráno o siedmej, že máme priviezť tesnenie pod hlavu valcov, že ho nekúpime v Šafárikove, ale iba v Rimavskej Sobote, že to musí byť šestka a nie osmička. Aby nedošlo k omylu, čísla niekoľkokrát prízvukoval.

A tak sme pokračovali ďalej, rovnakým tempom, s rovnakými pauzami, až do Rimavskej Soboty. Do predajne sme dorazili tesne pred záverečnou. Môj muž niekoľkokrát dôrazne predavačovi povedal, že potrebuje tesnenie s číslom šesť!!!, nie s číslom osem!!! Predavač sa chvíľu čudne díval, ale keď nás viac razy ubezpečil, že je to šestka, spokojní sme zaplatili.

Už nám neostávalo nič iné, len správne odbočiť, nájsť objednaný hotel a odpočinúť si.

Všetko sa podarilo, len hotel nebol hotel. Bola to jednoposchodová drevená budova s malými izbami a spoločnou toaletou na konci dlhej chodby. Recepčná mala asi sedemdesiat rokov, sivé vlasy a žiadne zuby. Hovorila lámanou slovenčinou, chvíľami sme mali pocit, že iba tuší. Rozchádzali sme sa s nádejou, že sme si porozumeli a že nás ráno o šiestej zobudí. V tej chvíli sme si neželali nič, iba sprchu a spánok.

Situáciu sme podcenili. V sprche tiekla ľadová voda a večer o pol ôsmej sa vo vedľajšej preglejkovej budove, vzdialenej od tej našej tak päťdesiat metrov, začala diskotéka. Reproduktory revali, ľudia sa radovali, občas sa niektorí zbavili obsahu svojich plných mechúrov pod našimi oknami.

Trvalo to do rána do druhej. Časť zabávajúcich sa nadupala na poschodie nad nami a približne o tretej všetko stíchlo. Konečne sme zaspali. Ráno nás zobudili rázne údery na dvere. "Vstávajte, je šesť hodín," dodržala dohodu recepčná. Vyskočili sme z postele, urobili hygienu, obliekli sa a... pozreli na hodinky. Bolo päť hodín. Môj, ešte stále slušný muž, išiel za recepčnou: "Veď sme sa dohodli, že..." "Ja nemám budík," odpovedala. Viac nebolo o čom. Pripravení, nasadli sme do auta a jednotkou, dvojkou a občas aj trojkou, sunuli sme sa do Šafárikova. O siedmej sme stáli pred bránou. Tibi už zďaleka kričal: "Máte?" "Máme," mávali sme tesnením. "Ja povedal som šestku, toto je osmička!!!" omráčil nás Tibi. Môj muž zúfalo mlčal. Tibi tiež. "Hát..., urobíme niečo," povedal po chvíli a ujal sa auta.

Všetci štyria, opierajúc sa o plot akéhosi domu vedľa opravovne, čakali sme na verdikt. Slnko bolo opäť nemilosrdne vysoko a čas mal čas. Tibi po niekoľkých hodinách vyšiel. Nevieme, čo urobil, podstatné bolo, že urobil.

Znovu sme sadli do auta a vydali sa do kopcov smerom na Teplý vrch. Boli sme presvedčení, že všetky trampoty máme za sebou. Mýlili sme sa. Stúpajúc nahor, z jednej zo zákrut sa na nás vyrútilo auto. Len centimetre chýbali k čelnej zrážke. Mali sme šťastie. V priekope sme neskončili, hoci bola blízko. Ocko bol frajer, lebo vybalansoval. Boli sme vydesení, ale živí. Teplý vrch bol za rohom a leto bolo horúce. Na Teplom vrchu bolo plno. Miesto sme hľadali ťažko, ale našli sme. Vybalili sme deky, tašky, nafúkali kačice. Už len slnečník. Môj muž sa ujal železnej tyče. Ten dobrý otec a pozorný manžel, snažiaci sa rodine zabezpečiť aký - taký komfort, začal ju vrážať do tvrdej, slnkom vyprahnutej zeme tak urputne a dôsledne, až si ňou rozbil hlavu. Ako? Nikto nevie. Na tvári sa objavila krv.

V tej chvíli naše deti, so zväčšenými zreničkami, zhovievavo mlčali. V tej chvíli môj manžel nebol slušný muž. A ja? Už viem, čo sú to slzy od smiechu.

Osoby a udalosti vôbec nie sú vymyslené.

Empty

ODPORÚČAME

30.11.2021
Ocitne sa slovenský priemysel na európskej periférii ?
24.11.2021
Núdzový stav - cesta do práce
15.11.2021
Včera sme otvárali burzu v New Yorku
26.10.2021
Prvý úver so zelenými záväzkami symbolizuje vysadený strom

Táto stránka používa cookies

Používame cookies, aby sme návštevníkom poskytli čo najväčšie pohodlie pri používaní tejto stránky. Viac info...

  • Dôležité Vyžadované pre správne fungovanie stránky
  • Nastavenia Používajú sa na ukladanie Vašich nastavení
  • Analytika Používajú sa na analýzu návštevnosti
  • Personalizácia Používajú sa na personalizáciu obsahu