Na kus reči s Billom Bakerom, autorom knihy Z bludného kruhu

Bill Baker. Američan, ktorý žil temer pätnásť rokov v našom meste. S ľuďmi rovnakého zmýšľania založil Združenie za sociálnu reformu, v ktorom pôsobí dodnes, aj keď už žije v štáte Montana. Pochodil celé Slovensko, venoval sa rôznym vzdelávacím a výskumným aktivitám v sociálnej oblasti, práci s mládežou, v rámci mnohých charitatívnych programov aktívne pomáhal ľuďom v núdzi aj priamo v rómskych osadách. Minulý týždeň predstavil verejnosti v Infocentre USA svoju knižku Z bludného kruhu, ktorá uzrela svetlo sveta aj vďaka podpore spoločnosti U. S. Steel Košice. Pred jej prezentáciou sme mu položili zopár otázok.

· V roku 1991 ste sa na čas prisťahovali na Slovensko, žili ste v Košiciach. Čo vás do našej krajiny priviedlo?
- Vyštudoval som biznis manažment a komunikáciu na univerzite v Billings, štáte Montana. Od jednej organizácie som dostal ponuku prísť na služobný pobyt do Európy. Možností, do ktorej krajiny, bolo viac. Rumunsko, Maďarsko, Česko i Slovensko. Po dlhšom uvažovaní sme si vybrali slovenské Košice. Kvôli problémom, ktoré nás oslovili.

· Ako ste si v neznámej krajine zvykali? Prekvapilo vás niečo? Prijali vás tak, ako ste očakávali?
- Keď sme tu aj s manželkou prišli, bol tu ešte socializmus s kapitalistickou tvárou. Obchody neponúkali veľký výber... Nevedeli sme tiež váš jazyk. Kúpili sme si napríklad auto, na ktorom bolo treba vymeniť pneumatiky a nevedeli sme o to požiadať. Bolo to zložité!

· Vaša slovenčina je teraz veľmi dobrá. Ako ste sa ju teda naučili? Počuli sme, že sčasti ovládate aj rómštinu...
- Po rómsky viem toho zatiaľ veľmi málo, ale dokážem sa v tomto jazyku prihovoriť, otvoriť diskusiu, nadviazať rozhovor... ale potom už prejdem na slovenčinu. Tej sme sa najviac naučili, dá sa povedať, na ulici - na Sídlisku KVP, kde sme bývali. Neabsolvovali sme žiadnu lekciu slovenčiny. Cudzí jazyk ľahšie a rýchlejšie vstrebete, ak s ľuďmi, ktorí ním hovoria, komunikujete denno-denne. Riadili sme sa zásadou, že s tunajšími ľuďmi, aj keď niektorí z nich ovládali angličtinu, nebudeme anglicky hovoriť. Išli sme inou cestou. Ak je človek v strese, poradí si. Nútili sme sa hovoriť vaším jazykom. Potrebovali sme to.

· Založili ste tu Združenie za sociálnu reformu. Čo bolo hlavným podnetom jeho vzniku?
- Začínal som tu ako živnostník, pracoval som v svojej spoločnosti Leadership Development Institute, učil som manažment. Jednou z jeho oblastí je aj systémový manažment, a to, ako systém ovplyvňuje správanie. Keď som prednášal, často som používal príklady. Jedným z nich je tiež vplyv systému pri výrobe automobilov vo vtedajšom východnom Nemecku a systém produkcie rovnakej komodity v západnom Nemecku. Ten istý jazyk, kultúra, dejiny, ba i spoločné rodiny. Všade rovnako šikovní ľudia. A predsa jedni vyrábali Trabanty a druhí Mercedesy.
Príkladom systému určeného na zlyhanie bol existujúci systém sociálnej pomoci. Keď je človek zvyknutý dostávať pomoc a neposkytovať za to protihodnotu, môže pomoc pôsobiť ako jed. Teda výsledok je úplne opačný. Koncom deväťdesiatych rokov mi študenti v diskusii povedali, že ak som presvedčený, že problémy, o ktorých som im hovoril, spočívajú v systémových chybách, bolo by vhodné, aby som prestal učiť a hľadal iné spôsoby komunikácie s ľuďmi. Skončil som svoju živnosť. Založili sme Združenie za sociálnu reformu. Vydávame pravidelné mesačné správy, v ktorých informujeme a diskutujeme o rôznych formách aktivít zameraných na riešenie zložitých problémov sociálne odkázaných ľudí. Najmä tých, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní, prehlbuje sa u nich generačná chudoba, klesá úroveň vzdelania a ktorí nie sú schopní nájsť cestu z bludného kruhu závislosti na pomoci iných.

· Z bludného kruhu. Taký je aj názov vašej knižky, ktorá sa nedávno objavila na pultoch kníhkupectiev. O čom je?
- Zhrnul som v nej okrem iného svoje niekoľkoročné poznatky z popisu problémov, ktoré súvisia s generačnou chudobou, a to v rôznych krajinách. Je paradoxné, že v relatívne prosperujúcich spoločnostiach chodia tisíce detí spať hladné. So zámerom eliminovať chudobu navrhujú vlády rôzne systémy, ktoré sú založené de facto na tom, že peniaze od platiteľov daní prerozdeľujú chudobným a nepracujúcim. No napriek miliardám takto "investovaných" peňazí len málokto z tých, čo z generácie na generáciu žijú v chudobe, nájde svoju cestu z bludného kruhu. Nemám ambície predkladať hotové návody na použitie. Každá krajina je totiž iná.
To, čo platí v Taliansku, ešte nemusí na Slovensku. Aj keď rešpektovanie istých pravidiel a podmienok núka možnosti. Ukazuje sa, že problémy, ktoré súvisia s generačnou chudobou, sú univerzálne. Uvediem príklad z jednej štvrte v Kansas City. Tím odborníkov zaujímalo, prečo sa jej najmenší obyvatelia nevedia dobre vyjadrovať, čítať, majú problémy s učením. Urobili prieskum v troch typoch rodín, ktorého úlohou bolo zistiť, koľko slov počujú deti doma za hodinu. V prvej skupine boli rodičia vysokoškolsky vzdelaní. Málokedy mali zapnutý televízor, jedli pri stole, rodičia s deťmi diskutovali, čítali im rozprávky. Tu zachytili 2250 slov za hodinu. Vzorku druhej skupiny tvorili rodičia, ktorí obaja pracovali, aby uživili rodinu. Televízor bol zapnutý častejšie, jedli spolu pri stole, deťom tiež čítali rozprávky. Výsledok - 1250 slov za hodinu. Do tretej skupiny patrili rodičia, ktorí žili na podpore.
Televízor bol zapnutý non-stop, jedli pri ňom a diskusia s deťmi bola veľmi jednoduchá: Prestaň!, Ticho!, Čo chceš?!, Choď von! "Povedali si" 600 slov za hodinu. A tu je dôvod, prečo sa deti, keď začali chodiť do školy, nevedeli vyjadrovať, rozlišovať, myslieť. A aké zvykne byť riešenie tohto problému? Zdá sa mi byť ironické. Vytváranie rôznych programov zo strany vlád, nárast administratívy, zamestnávanie učiteľov a sociálnych pracovníkov, aby deti dobehli to, čo zameškali doma. Ale príliš často sa nestáva, aby z tej štvrte odišli a žili inak, ako boli zvyknutí. To je jasný príklad "roztáčania špirály" generačnej chudoby, ktorá sa ešte viac prehlbuje. Je oveľa zložitejšia ako chudoba situačná a riešiť ju iba peniazmi, dávkami? Tie riešia len okamžité problémy, ale jadro problému nie. Keď vidíte, ako deti preberajú hodnoty a návyky od rodičov, zistíte, že generačná chudoba má univerzálne znaky. Aj preto som napísal tú knihu. Ako som už spomínal, nedávam v nej návody, ako z bludného kruhu von. Možnosťou je začať riešiť problémy súvisiace s generačnou chudobou inak než doteraz. Podstata riešenia má mnoho spoločného s rodinou a osobnou zodpovednosťou, vzťahom s ľuďmi. Väčší význam má navzájom si pomáhať, než očakávať pomoc zhora.

· Naznačili ste možnosti. Zaradili by ste medzi ne aj vzdelanie?
- To je dobrá otázka. Odpoviem na ňu jedným konkrétnym prípadom z nedávnej minulosti. Bývali sme v rómskej osade pri Nálepkove. Rodičia bývali v rodinnom domčeku, mali šesť detí. Najstarší syn bol fešák, veľmi šikovný. Budil naozaj dobrý dojem. Keď mal šestnásť rokov, jeho priateľka otehotnela. Svojej učiteľke povedal: Nemôžem ďalej chodiť do školy, lebo sa stanem otcom a budem sa starať o svoju rodinu. Neviem pochopiť jeho logiku. Keď prestane chodiť do školy, aká bude jeho budúcnosť? Aktivačné práce, na ktoré budú žiadať miestne úrady pomoc od štátu!
Zvykne si na to... Vzdelanie je veľmi, veľmi, veľmi dôležité. Ale ak nie je vnútorná vôľa... Hovorí sa, že môžeš koňa/tvora priviesť/navigovať k vode, ale nemôžeš ho donútiť napiť sa. Súrodenci tohto chlapca veľmi dobre poznali správne odpovede... Hovorili, áno, vieme, najprv škola, potom práca, potom láska, potom rodina. Budú sa týmito zásadami aj riadiť, keď nemajú okolo seba žiadne vzory? Riešenie nie je jednoduché, to opakujem. Situačná chudoba môže postihnúť každého. Povieme si vtedy, dobre, trocha sa uskromním, zmením svoje návyky. Ale generačná chudoba je oveľa zložitejšia. Ťažko hľadať rovnaké formy riešenia na národnej úrovni. Čo napríklad platí na severe Prešovského kraja nemusí vyhovovať podmienkam na juhu Košického... Čím viac kompetencií majú úrady na nižšej úrovni, a to sa týka tak financií ako aj pravidiel, tým skôr overia, aké postupy, riešenia sa osvedčili najlepšie.