KONTAKT  |    _eng _sk

Na návšteve v košickom i prešovskom domove na pol ceste
           



Pridané: 29.12.2014
Autor: Magdaléna FECURKOVÁ
Kategória: 26/2014

"Veľa som dostal, chcel by som to posunúť ďalej..."

Ešte pred niekoľkými rokmi žil Kiko aj so svojou mamou na ulici. V podstate na nej vyrastal. Nemali domov. Nečudo, že sa mladíkovi učiť nechcelo. Pokusy síce boli, ale vždy po niekoľkých týždňoch z tej či onej školy vypadol a dlho sa tam neukázal. Ulica nebola dobrým učiteľom. Urobila však svoje a vybrala si za to daň. Aj s úrokmi. Drogy, automaty, bitky... Keď prišiel do košického Domova na pol ceste, bolo to vari v hodine dvanástej. "Ak by nie, minimálne by som sedel vo väzení alebo by som sa prefetoval k smrti. Teraz, keď sa na to pozerám s odstupom času, bolo to so mnou stále horšie a horšie. Ako keby som chcel dosiahnuť v sebazničovaní rekord. Bol som skutočne veľmi zlý," vraví otvorene sympatický mladý muž, ktorý v posledných rokoch prešiel naozajstným životným prerodom. Aj keď dostať sa zo šikmej plochy nebolo preňho vôbec jednoduché... "Veľmi veľká reforma musela nastať tu,” ukazuje na hlavu, "i tu,” prikladá si ruku na srdce. "Prístup ľudí v tomto zariadení ku mne urobil v mojom vnútri veľa,” netají vďačnosť a dodáva, že keď sa mama rozhodla odísť do Čiech, mal za sebou polovicu cesty za získaním výučného listu. Šancu z rúk už nepustil, ostal v Košiciach. Musel toho ešte veľa preskákať a vtesnať sa do kože. Dôležité však bolo, že mu zo základných ľudských potrieb skoro nič nechýbalo. Mal kde bývať, mal jedlo, teplo a okolo seba ľudí, ktorí mu pomohli zohnať brigádu. Oceňuje, že si mohol s niekým sadnúť, hovoriť o tom, čo cíti, že ho niekto počúva a má naňho čas. "Tam vonku, na ulici, som to nedostal…” Pomaly sa začal otvárať, budovať si vzťahy, učiť sa zodpovednosti, ku ktorej ho predtým nikto neviedol. "Stále sú aj ťažšie chvíle, no učím sa neutekať, ale kráčať ďalej.” Napokon si urobil i maturitu, pri prihláške na vysokú školu už nezaváhal. Dnes je tretiakom. Smeje sa, keď konkretizuje oblasť, ktorú študuje. "Kedysi som sa slovíčka sociálny, ktoré vo mne evokovalo sociálku, veľmi bál. Dnes študujem sociálnu prácu…” Kiko má sen, aj keď, vraví, je zatiaľ pri zemi. "Dokončím bakalára a… chcel by som ísť učiť. Veľa som dostal, chcel by som to posunúť ďalej.”

Svoju skutočnú rodinu Ernest nepozná. Snažili sa mu ju od útleho detstva nahradiť tety v detskom domove v Nižnej Kamenici. "Rodičia sa ma vzdali. Neviem o nich nič. Neviem, ako sa volajú, kde sú, či mám súrodencov. Pretĺkam sa životom sám, aj keď nie tak celkom," prezrádza, majúc na mysli svoje nové zázemie v domove na pol ceste. Po tom, čo ukončil strednú odbornú školu, dal sa na externé štúdium kuchárskeho remesla a odboru spoločné stravovanie. "Mám ešte dva roky pred sebou. A čo ďalej? Varenie ma fascinuje a chcem sa vypracovať až na šéfkuchára," dokladá na vysvetlenie Ernest, ktorý sa do tajomstiev praktického kulinárstva zaúča v jednej z košických reštaurácií. Až neskôr vyjaví svoj individuálny plán – naučiť sa po taliansky a byť šéfkuchárom v krajine pamiatok, vín, pizze a cestovín na juhu Európy.

Rudo, talentovaný odchovanec detského domova v Snine, je v domove na pol ceste nováčikom. Jeho obyvateľom sa stal len v júni tohto roku. Keď nastal čas z detského domova odísť, k rodine ísť nechcel. Nevidí tam budúcnosť. Kvôli neadekvátnym podmienkam, v ktorých žijú, ozrejmuje. Ukončil košické konzervatórium v odbore hudobno-dramatické umenie, teraz pracuje na získaní pedagogického minima. Méty? "Ťažká otázka. Hlavne nech doštudujem, aby som sa potom mohol v živote niekde uplatniť. A ak sa mi podarí, ísť aj na vysokú školu. Chcel by som to vyskúšať. Prečo nie?!" hovorí odhodlane mladý muž, ktorý má za sebou pôsobenie vo viacerých občianskych združeniach, ba i v umeleckej škole. Najviac ho však priťahuje práca v detských domovoch alebo v krízových centrách. "Viem si celkom dobre predstaviť, že by som sa jej v budúcnosti venoval.”

KEĎ CHÝBA POCIT BEZPEČIA

Troch mladých mužov spája podobná minulosť. Či už odišli z detského domova alebo žili v asociálnom prostredí, v konečnom dôsledku nemali kde bývať, chýbal im pocit bezpečia, ale i zodpovednosti za seba aj za iných, nemali v sebe zakorenený hodnotový systém, ba ani etické zásady. Dočasné útočisko našli spolu s ďalšími šiestimi chlapcami v domove na pol ceste, ktorý v Košiciach vedie už štyri roky Judita Varcholová. "Naša mimovládna nezisková organizácia Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, ktorá má na Slovensku niekoľko pobočiek, sa takmer dvadsať rokov zaoberá sociálnym poradenstvom, štandardizáciou a kvalitou sociálnych služieb. Po čase sa košická pobočka, v ktorej pracujeme štyria, osamostatnila a začali sme sa viac zaoberať praktickými záležitosťami. Navštevovali sme detské domovy, pomáhali organizácii Otcove srdce... Skúsenosti, ktoré sme nadobudli, nás utvrdili v tom, že deti, či už z detských domovov alebo vyrastajúce v problematickom prostredí, potrebujú dlhší čas na to, aby sa vedeli vyrovnať s realitou vonkajšieho sveta. Chýba im schopnosť komunikácie, sociálnej interakcie, nadväzovania vzťahov, ale aj sebaúcta a dôvera," predstavila krátko organizáciu riaditeľka. V súčasnosti sa prostredníctvom sociálnej služby snažia postaviť na samostatné nohy desať mladých ľudí bez domáceho zázemia. Na novej ceste k nezávislosti ich sprevádzajú krok za krokom. "Zjednodušene povedané, pripravujeme ich na samostatný život. Bývajú u nás, platia si aj s tým súvisiace náklady, v rámci pracovnej terapie si sami nakupujú potraviny, varia, starajú sa o čistotu a hygienu. Robia si denný harmonogram, vedú peňažný denník, v ktorom si zaznamenávajú koľko stojí nákup, koľko dajú na stravu, dopravu. Učia sa hospodáriť, aj upratovať. Nemáme tu žiaden obslužný personál, ktorý by to za nich urobil. Je to na nich, my len na to dohliadame, poradíme a potom hodnotíme. Niektorí z nich študujú, ďalší pracujú na dohodu alebo brigádnicky. Nezarobia veľa, aby sa už mohli celkom osamostatniť, stále ešte potrebujú pomoc," načrtla zameranie činnosti Judita Varcholová.

AKO VYHRAŤ BITKU SO ŽIVOTOM

Prešovský domov na pol ceste nazvali jeho zakladatelia z neziskovej organizácie Relevant príznačne – Hniezdo. Od svojho vzniku v roku 2006 až doteraz prichýlilo na potrebný čas šestnásť dievčat, predovšetkým, odchovankýň detských domovov na východnom Slovensku. Aj Angelu, ktorá dovtedy vystriedala vari päť či šesť azylových domov. "Tu som," vraví zručná dievčina, ktorej nerobí problém vyrobiť rôzne vianočné drobnôstky a ozdoby z prírodných materiálov, "spokojná. Čo bude ďalej? Uvidíme..." Štvorizbovým skromne zariadeným bytom na jednom z prešovských sídlisk, ktoré Hniezdu prenajalo mesto, sa čochvíľa ozýva detský plač. Malé dievčatko si vyžaduje pozornosť rodičov. Jej mama Martina sa rada do Hniezda, v ktorom pred časom pobývala, vracia. Vždy tu môže nájsť pomocnú ruku či radu. Vďaka svojej šikovnosti sa už osamostatnila, založila si rodinu a s manželom bývajú vo svojom. "Bývame tu neďaleko," usmieva sa starostlivá mama. Monika je obyvateľkou Hniezda len mesiac. Ešte sa iba "rozkukáva". O svojej minulosti veľmi hovoriť nechce, no predsa len prezrádza, že prešla detským domovom v Sečovciach i pestúnskou rodinou. "Chodím do školy, učím sa za kuchárku, no chcela by som pokračovať ďalej a študovať hygienu potravín v nadstavbe a potom aj vysokú školu," načrtáva odhodlane svoje plány. "V súčasnosti tu býva šesť dievčat, siedma k nám príde o niekoľko dní. Niektoré študujú, ďalšie brigádujú, iné majú riadnu prácu. Naším cieľom je, aby sa dievčatá stali samostatnými. Verte, nie je to vôbec jednoduché. Učíme ich však, aby si svoje víťazstvá v bitke so životom, vybojovali samy," konštatuje riaditeľ neziskovej organizácie Relevant Marek Ilenin, ktorý sa spolu s Ivanou Blecharžovou, Martinou Spišákovou a ďalšími pracovníkmi, dobrovoľníkmi a členmi neziskovej organizácie už niekoľko rokov venuje pomoci ľuďom nachádzajúcim sa v životných krízach, izolácii, núdzi, a tiež poskytovaniu duchovnej, duševnej a materiálnej pomoci. Okrem podpory mladých žien v Hniezde, ktoré učia zvládať nápor slobody a zodpovednosti, povinností a nárokov spoločnosti, sa tu venujú aj práci so stredoškolskou a vysokoškolskou mládežou, prevádzkujú klubovňu Puzzle pre mládež a prostredníctvom návštevnej a opatrovateľskej služby aj aktivitám so seniormi, spolupracujú s detskými domovmi, organizujú pre chovancov tréningové programy, poskytujú špecializované poradenstvo, vedú podpornú skupinu a pripravujú DVD pre odchovancov detských domovov. Vo svojej práci dbajú na prepájanie cieľových skupín, s ktorými pracujú.

CENNÁ POMOC KOŠICKEJ OCELIARNE

Minulý týždeň, v utorok 9. decembra 2014, prišla medzi osadníkov oboch zariadení manželka prezidenta spoločnosti U. S. Steel Košice Kathleen Babcoková. Pozorne si vypočula príbehy mladých ľudí, zaujímala sa o ich názory, postoje, aktivity, ktorým sa venujú, i plány do budúcna. Všetkých potešila vianočným balíčkom i potvrdením zvesti, že im spoločnosť U. S. Steel Košice venuje dokopy deväť tisíc eur. A vieme už, na čo ich použijú. V Košiciach to bude na podporu štúdia pri profesijnej príprave mladých dospelých mužov, na preventívne programy pre mladých ľudí opúšťajúcich detský domov a na rekonštrukciu priestorov domu a sťahovanie, v Prešove na podporu štúdia, úhradu kurzov pri profesijnej príprave mladých dospelých žien, na kúpu bielej i čiernej techniky, voľno-časové aktivity klientok a na rozvíjanie spolupráce s detskými domovmi.

Empty

ODPORÚČAME

17.09.2021
Rezortné vyznamenania si prevzali z rúk ministra hospodárstva
02.08.2021
United States Steel Corporation zverejnila výsledky za 2. štvrťrok
18.06.2021
Dobrovoľníci neváhali ani minútu
17.06.2021
Vďaka oceliarom a USSK pribudli na Urologickej klinike dva špičkové prístroje