Čestný odznak ministra hospodárstva SR Za pracovnú obetavosť v rukách Jozefa Tvardzíka z útvaru Spoľahlivosť zariadení
Kováčske remeslo má Jozef Tvardzík, ako sa vraví, v krvi. Už odmala sa obšmietal okolo otca vo vyhni, robota s kovom i ohňom mu učarovala. A keď sa bolo treba rozhodnúť, kam po skončení základnej školy... „Otec chcel, aby som sa išiel vyučiť niekde blízko Bardejova, do končín, odkiaľ pochádzam. No mne ako chlapcovi, veď to poznáte, sa to nepáčilo. Poškuľoval som po hutníckom učilišti. Bolo to niečo nové, zaujímavé. Lákalo ma, lebo tam išlo mnoho iných mladých ľudí. Riaditeľ základnej školy v Kurime mi síce odporučil, aby som sa išiel vyučiť za umeleckého kováča do Kremnice, ale to už bolo od domova skutočne ďaleko. Zvolil som Košice a v hutníckom učilišti som sa vyučil za zámočníka, ktoré bolo kováčstvu ako tak príbuzné. Pozdávalo sa mi tu, no a neskôr som začal večerne študovať strojnícku priemyslovku. Strávil som ďalších päť rokov v škole. V tom čase som sa oženil a rozmýšľal som, či sa predsa len nevrátiť do rodného kraja. Prišli však deti a povedal som si, že v Košiciach ostanem,“ popísal s úsmevom Jozef Tvardzík dôvody, ktoré ho napokon priviedli do hutníckej firmy.
Fabrike venoval celý svoj doterajší profesionálny život. Začínal v sedemdesiatom treťom ako opravár obrábacích strojov v „odedvojke“. „Bola to lákavá, zaujímavá a rôznorodá strojárina, neskôr som si urobil štátne zváračské skúšky. Zváral som uzly, hlavne trysky pre konvertory,“ okomentoval svoje začiatky. Keď ukončil priemyslovku, navrhli mu, aby robil majstra opráv uzlov a renovácie pre zariadenia oceliarne. Ponuku prijal ako výzvu. Po desiatich rokoch prišla ďalšia. Chceli ho za majstra na ZPO 2. Tri mesiace pred spustením zariadenia do prevádzky, v deväťdesiatom druhom, sa ním stal. „Či to bolo pre mňa niečo úplne nové? Ani nie, veď sme mali skúsenosti zo ZPO 1. Zariadenia si boli podobné, to je pravda, ale technológia časom pokročila dopredu a niektoré uzly, ktoré sme opravovali, boli na dvojke modernejšie,“ konštatoval Jozef Tvardzík, ktorý je už piaty rok technológom na úseku Spoľahlivosť zariadení. „Stále však robím pre oceliareň. A aj keď zariadenie pre plynulé odlievanie ocele poznám veľmi dobre, vždy ma vie niečo prekvapiť. Stále je čo študovať,“ poznamenal krátko.
Jozefa Tvardzíka kolegovia poznajú ako skutočného odborníka. Počas svojej dlhoročnej praxe vo fabrike sa aktívne podieľal na množstve zlepšovacích, modernizačných a opravárenských akcií ako napríklad na rekonštrukcii odlievacích panví v oceliarni jeden aj dva, či renovácii uzlov pre zdvíhacie zariadenia. Navrhol a technicky zrealizoval zariadenie na prípravu valcov pre ZPO 1, ktoré ušetrilo celkový čas prípravných prác pre opravy uzlovým spôsobom. Bol tiež autorom myšlienky riešenia spôsobu „odbraďovania“ brám lištami na krokovom dopravníku, do prevádzky uviedol aj dlhodobo nefunkčné zariadenie na zachytávanie maziva z hladiny hydrocyklónu. Medzi najväčšie akcie, ktoré zastrešil vo funkcii technológa spoľahlivosti, patrila aj výmena vrchnej časti liaceho stojanu ZPO 2. „Stojan bol problémový, „zamestnal“ mnoho ľudí, a to vrátane odborníkov z technickej univerzity, našich konštruktérov, údržbárov z Mechaniky, ktorí dokázali vyrobiť potrebné náhradné dielce sami vo vlastnej dielni. Oprava bola kľúčová, pretože ak by ZPO 2 nešlo, polovica produkcie by sa zastavila. Stálo to veľa síl, ale výsledok stojí za to. Po štrnástich dňoch sme akciu ukončili. Životnosť sme mu z pätnástich rokov, ktoré udávali konštruktéri, predĺžili o ďalších pätnásť. Dali sme mu svojím spôsobom ešte jeden život,“ spomína na naj akciu posledných rokov.
V očiach sa mu objavili iskričky, keď sa reč preniesla na jeho záľubu. A bolo v nich aj nemálo pochopiteľnej hrdosti na čierne remeslo. Kováčstvu sa nikdy neprestal venovať. Vyhňa jeho otca v rodnej Kurime neosirela a ukazuje sa, že remeslo opäť prejde z otca na syna. Spoločne už ukuli mnoho vecí. Výrobky Jozefa Tvardzíka, ktorý sa mimochodom venuje aj oprave zvonov a iným remeselným prácam, dnes zdobia mreže na kaplnke i kostole. Odkiaľ berie inšpiráciu? „Treba mať len trochu otvorenú myseľ a všetko ide ako má,“ zasmial sa. „Kováčstvo je skutočne zaujímavé. Človek musí pri ňom rozmýšľať. A niekedy aj dielo zničiť a znovu prekovať. Veru, aj to sa stáva. Ale potom, keď sa človek na dokončenú vec pozerá, je to nádhera. A verte, ťažko sa s ňou niekedy aj lúči,“ vyznal sa Jozef Tvardzík.
