Hovoríme s klinickou psychologičkou a lektorkou Ľubicou Duskovou Lejkovou

Už na budúci utorok, 25. októbra 2016, sa v šikmej zasadačke hlavnej administratívnej budovy uskutoční prednáška na tému Staroba sa nás dotýka alebo aktuálne problémy „sendvičovej“ generácie. Jej hlavnú aktérku, klinickú psychologičku a lektorku Ľubicu Duskovú Lejkovú, sme požiadali o krátky rozhovor.

Prečo ste si zvolili za tému svojej prednášky problematiku staroby?
V histórii bola staroba akceptovaná, niekedy dokonca uctievaná. Pokiaľ bolo málo pravdepodobné, že sa človek dožije vysokého veku, bola staroba čímsi úctyhodným. Dnes, keď sa nám vďaka pokroku medicíny život predĺžil a umieranie i smrť sme odsunuli za múry nemocníc, máme sklon starých ľudí prehliadať, nevšímať si ich. Pritom kvalita každej spoločnosti sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom. Upozorniť na túto problematiku je jedným z cieľov prednášky. Ja sama som vyrastala vo viacgeneračnom prostredí, mala som to šťastie zažiť prarodičov, dokonca praprarodičov, myslím, že to už dnes nie je tak časté. Prinieslo mi to poznanie, že každý vek, každé obdobie života človeka, môže svoje okolie niečím obdarovať. Napríklad, v starobe je prítomná potreba vysporiadať sa so smrťou, rozlúčiť sa s vlastným bytím a tiež s tým, čo mám, čo som si v priebehu života nazhromaždil, a ak to človek zvládne, hovoríme o múdrosti pekne dožiť, ktorá následne učí starnúť a zomierať aj jeho deti. Ak nie, výsledkom je zúfalstvo, ktoré sa odzrkadlí aj na potomkoch a ich strachu zo staroby a smrti. Zrejme aj táto skúsenosť prispela k môjmu rozhodnutiu venovať sa v rámci svojho odboru gerontopsychológii. Ako externý psychológ dnes pôsobím v dvoch súkromných domovoch pre seniorov, kde je mojou náplňou okrem samotnej terapeutickej práce so seniormi aj práca s ich rodinami – konzultácia zdravotného stavu, podpora, či pomoc pri pochopení a prijatí diagnózy ich blízkych.

Problémy spojené s tzv. sendvičovou generáciou poznajú najmä dnešní štyridsiatnici. Ako sa možno s nimi vysporiadať?
Pod sendvičovou generáciou rozumieme generáciu dnešných ľudí v strednom veku, od ktorých sa už očakáva určitá pomoc starnúcim rodičom, a zároveň, kvôli posunu veku rodenia detí, sa ešte starajú o malé, školopovinné deti. Je to ako z rozprávky O troch grošoch. Jeden groš už navracajú, kým druhý ešte len požičiavajú, a na tie „groše“ si popritom musia zarábať. Niektorí to môžu vnímať ako nadmerný tlak záväzkov starostlivosti z dvoch strán, preto pojem „sendvič“. Je pravdou, že aj predošlé generácie sa starali o deti, či rodičov, ale pre túto generáciu je to akoby posunuté. Ľudia sa dožívajú vyššieho veku a zároveň ženy sa stávajú matkami vo vyššom veku. Nastáva stret záväzkov. A popritom všetkom od nich očakáva plný pracovný výkon aj zamestnávateľ. Je to náročná situácia, ktorú sčasti rieši sieť poskytovaných sociálnych služieb, ako napríklad jasle, či materská škôlka pre deti, pre seniorov domovy sociálnych služieb, opatrovateľské služby alebo pomoc zo strany širšej rodiny, či zamestnávateľa, trebárs vo forme skráteného úväzku. Ale základom pre vyriešenie tohto „hlavolamu“ je pochopenie a prijatie skutočnosti, že sa treba vnútorne rozhodnúť, ktorým smerom vydáme viac energie, ktorým menej. Nie je možné zvládnuť všetky tieto záväzky, deti, rodičov, prácu, seba, áno, aj seba, na kvalitatívne rovnakej úrovni. Ak chceme zostať zdraví, zákon rovnováhy v prijímaní a dávaní nepustí. Aj to bude témou prednášky.