KONTAKT  |    _eng _sk

Fascinovaný severom
           



Pridané: 18.01.2010
Autor: Štefan DEMKO
Kategória: 02/2010

S bývalým prezidentom Slovenskej republiky Rudolfom Schusterom o jeho cestovateľskej vášni

Bývalý prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster (v rokoch 1999 až 2004) v politike už niekoľko rokov nepôsobí. V súčasnosti je veľmi aktívnym cestovateľom, fotografom, spisovateľom a dokumentaristom. Svoje zážitky z ciest si nenecháva len pre seba, ale delí sa s nimi s odbornou i laickou verejnosťou. Naposledy v Košiciach v Slovenskom technickom múzeu, kde vlani na jeseň na päťdesiatich veľkoformátových fotografiách prezentoval svoje zábery z expedícií z rokov 2004 až 2008. Vo výnimočnej kvalite tu zachytil atmosféru Severného pólu, ostrova Island a kanadskej expedície zameranej na dokumentáciu churchillských ľadových medveďov.

· Kedy a kde ste prvýkrát boli v zahraničí?
Takzvanou 1. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 boli južné časti Slovenska pričlenené k Maďarsku. Medzev, kde som vyrastal, ostal na Slovensku, ale napríklad Jasov bol už maďarský. Bývali sme blízko hranice a colníci či hraničiari nás chlapcov zo susedstva poznali. S kamarátmi sme to využívali a behali cez hranicu. Pamätám si, že som takto bol v Jasove na jar roku 1939. V zahraničí som teda po prvý raz bol ako päťročný.

· Cestovateľské korene máte asi po otcovi. Môžete nám povedať, čo robil v Brazílii? Na túto tému ste napísali aj dve knihy: Necestami Brazílie a Stopy viedli k Indiánom.
V Medzeve sa v dvadsiatych rokoch 20. storočia žilo veľmi ťažko. Ľudia nemali prácu a preto nečudo, že mnohí sa za obživou vydali do sveta, do Severnej, ale aj Južnej Ameriky. Švagor môjho otca tak odišiel do Brazílie, kde si časom mohol kúpiť farmu. Pozval potom svojich príbuzných - môjho otca a jeho brata, aby k nemu prišli, že tam robotu budú mať. Také jednoduché to však nebolo. Najprv stavali a opravovali cesty a robili aj iné ťažké práce. Až neskôr prišlo na expedíciu do vnútrozemských pralesov, kde chceli nakrútiť film o prírode a amazonských Indiánoch. Film potom chceli predať a tak získať peniaze. To by ale bolo dlhé rozprávanie. Záujemcom odporúčam návštevu Múzea kinematografie rodiny Schusterovej, ktoré sa nachádza v Medzeve. Tam je celá táto história zdokumentovaná.

· Po ceste do Brazílie v ostatných rokoch navštevujete výhradne oblasti, kde dominuje sneh, ľad, mráz. Prečo práve sever?
Lebo Brazílie som už mal dosť. O tejto krajine som publikoval aj štyri knihy. Boli tam tri generácie Schusterovcov, tak myslím, to už stačí. Tá štvrtá generácia - o to sa už musí postarať môj syn. Áno, v posledných rokoch som sa pohyboval v studenom prostredí, predovšetkým severu a ďalekého juhu. Sever ma fascinuje preto, lebo dokáže predbehnúť stredoeurópske rastlinstvo. Pretože slnečný svit hore, celkom na severe, je aj 24 hodín. Na Aljaške som bežne filmoval v noci o dvanástej, o jednej. Chodil som pomedzi margaréty, ktoré boli tak vysoké ako ja. Taká je príroda. Zima je tam dlhá, jar prakticky žiadna. Rastlinstvo, ale aj zver sa veľmi ponáhľa. Grizzly na Aljaške musí nachytať lososy, denne sa nakŕmiť, to je zásoba na zimu. Ľadové medvede, tie majú nevýhodu, o sto rokov ich nebude.

· V lete 2007 ste hodinu strávili na Severnom póle. Aký ste mali pocit, stáť na póle Zeme? Čo ste stihli za ten čas?
Plavil som sa na ruskom atómovom ľadoborci Yamal. Ľadoborce stavali už za cárskeho Ruska, ale dnešným atómovým už žiadny ľad nemôže prekážať. Bez problémov láme šesť metrovú hrúbku, krátkodobo aj deväť metrový ľad. Keď ľadoborec láme ľad, otrasy sú až šesť stupňov Richterovej stupnice. V programe cesty nám sľubovali, že na Severnom póle pobudneme celý deň, ale kapitán z nepochopiteľných dôvodov skrátil čas pobytu na jednu hodinu. To bolo samozrejme sklamanie. Druhou mrzutosťou bol môj problém s kamerou - na vyloďovacom plavidle mi ju zatopila morská voda. Musel som preto používať náhradnú kameru, ale tá už nebola tak kvalitná. Na póle som vztýčil slovenskú zástavu. Spolu s ostatnými sme "obišli zemeguľu", čo som fotografoval a to bolo asi všetko, čo sme za hodinu stihli. Neľutujem, že som túto cestu podnikol. Na palube sa zišla zaujímavá spoločnosť, boli tam skúsení polárnici, profesionálni fotografi, oceánografi, aj vedci z ďalších odborov. Premietali sa filmy, odzneli poučné prednášky. Zaujímavé boli aj prieskumné lety vrtuľníkom i vylodenie na ostrovoch Zeme Františka Jozefa na spiatočnej ceste.

· Odkiaľ ste vedeli, kedy ste presne na Severnom póle?
Keď sme tam doplávali, ozval sa z lode signál. Ale GPS má dnes takmer každý, takže kapitán nás nemohol oklamať. Bol pod mnohonásobnou kontrolou.

· K svojim 75. narodeninám ste si darovali nevšedný darček - pobyt na základni na Južnom póle. Tam ste už boli dlhšie ako hodinu... Už len presunová trasa: Viedenský Schwechat - thajský Bangkok - austrálske Sydney - novozélandský Auckland - južný ostrov N. Zélandu - základňa McMurdo na Rossovom ostrove pri pobreží Antarktídy je pre bežných cestovateľov zážitok.
Na Južnom póle som bol ako hosť Bieleho domu a veľkú zásluhu na pozvaní má bývalý veľvyslanec USA v SR Vincent Obsitnik, rodák z východného Slovenska. Do Christchurch na južnom ostrove Nového Zélandu som priletel ako "civil", ale tam sa ma ujala US army, obliekli ma do polárneho výstroja a všetko potom išlo po vojensky. Najprv som letel obrím vojenským transportným lietadlom LC130 Herkules na základňu McMurdo, odtiaľ takým istým vojenským lietadlom na vojensko-vedeckú základňu Amundsen-Scott, ktorá je vzdialená od pólu asi sto metrov. Na Južnom póle som strávil celý deň. Veľmi zaujímavé boli ale aj prieskumné lety vrtuľníkom zo základne McMurdo a niekoľkohodinové cesty z tejto základne polárnym pásovým vozidlom americkej armády. Vozidlo riadila príslušníčka armády. Vyjazdené cesty tam nie sú, pretože ľadovec stále "pracuje". Išli sme veľmi členitým terénom cez hlboké zárezy i vysoké bariéry, na niektorých miestach sme doslova balansovali na rímse nad hlbokým terénom. Chladnokrvne všetko zvládla. Veľmi som jej profesionalitu obdivoval, nielen riadenie vozidla, ale aj orientačnú schopnosť. Návšteva Južného pólu bola pre mňa zaujímavejšia ako Severného, okrem iného preto, že sa mi ako hosťovi americkej vlády intenzívne venovali a poskytli mi podrobné informácie o nevojenskej výskumnej činnosti.

· Hovoria vedci, ktorí sú na Južnom póle už dlhšie, o topení ľadovcov aj v tejto oblasti?
To bola jedna z tém našich rozhovorov. Obávajú sa klimatických zmien a ich následkov.

· Južný pól je v nadmorskej výške 2 835 metrov. Ako ste sa cítili bez kyslíkového prístroja? V akej výške je Severný pól, alebo je premenlivý v závislosti od pohybu ľadovcov?
Zvládol som to aj bez kyslíka. Severný pól sa nachádza na kryhe hrubej približne šesť metrov. Kryha je unášaná prúdom, poloha pólu sa teda mení a musí sa periodicky presne zameriavať. Toto napokon platí aj pre Južný pól, lenže tam ide o pohyb takmer tri kilometre hrubého ľadovcového masívu. Drift Južného pólu je asi desať metrov za rok.

· Napriek tomu, že výskumu Južného pólu sa venujú vedci z celého sveta, Slováci tam absentujú. Myslíte si, že by tam mohli byť aj naši vedci?
Hovoril som na túto tému s vedeckým šéfom stanice Amundsen-Scott. Je to geofyzik a pozná práce, ktoré publikovali naši vedci z Geofyzikálneho ústavu SAV v Hurbanove. Myslím si, že časom by sa mohlo podariť zorganizovať pracovný pobyt slovenských vedcov na Južnom póle. Odborne na to majú.

· Dokument z tejto cesty bol už odvysielaný. Kedy bude kniha?
Rukopis aj s fotografickou prílohou mám hotový. Dátum vydania nie je ešte určený a závisí od viacerých faktorov, ktoré neovplyvním.

· Vie sa o ďalších Slovákoch, ktorí navštívili oba zemské póly?
Nemám také vedomosti, ale predpokladám, že takí sú. Keď sa nám po novembri 1989 otvoril svet, veľa Slovákov začalo cestovať, nakrúcať dokumenty z ciest, publikovať. To je veľmi pozitívna stránka našej súčasnosti.

· Vaše ciele boli vždy náročné. Nie vždy sa dosahovali ľahko. Niekedy to išlo cez drienkovicu, niekedy cez kovanie rýľov, inokedy diplomatickou cestou. Ako ste presvedčili pilota, aby s vami dvakrát obletel sopečný kráter na Antarktíde?
Bolo to americké vojenské lietadlo a pilot by mohol mať z toho nepríjemnosti, hoci som bol VIP - hosť Bieleho domu. Nebudem o tom hovoriť.

· Čím vás zaujali churchillské ľadové medvede?
Mesto Churchill v kanadskej provincii Manitoba na brehu Hudsonovho zálivu je "hlavným mestom sveta ľadových medveďov". Je ich tam skutočne veľké množstvo. Má to svoje dôvody. Napríklad, po stáročia tadiaľ viedli ich prirodzené migračné cesty. Asi pred päťdesiatimi rokmi pribudol ďalší faktor. Postavili tam obrovskú americkú vojenskú základňu a tá vyprodukovala hory odpadov, v ktorých medvede nachádzajú potravu. Je to "proti prírode", ale je to tak. Americká základňa bola už zrušená a jej územie opustené, ale odpadky zostali a medvede tam potravu naďalej hľadajú. Hovorím o tom v knihe Churchillské ľadové medvede.

· Povedzte nám, prosím, o týchto medveďoch niečo viac.
Počas fotografovania v Hudsonovom zálive bolo úžasné sledovať ich cvičné zápasy, prípravu na lov tuleňov, ako sa medvede rozcvičujú po dlhšom ležaní na ľade. Videl som pasce, do ktorých ich chytajú. Vpredu je tulenie mäso a keď k nemu vlezú, vzadu sa pasca zatvorí. Medvede, ktoré sa potulujú v blízkosti ľudských bydlísk dávajú do väznice, nedostávajú žiadnu potravu. "Trestancov" potom odvážajú vrtuľníkom (recidivisti, ktorí boli už viackrát vo väznici, majú na chrbte farbou označenú bodku) v sieti na lane na iné miesto, dvesto, tristo kilometrov vzdialené. Kedysi ich strieľali, dnes to nie je dovolené. O živote medveďov pripravujem film, možno dokument, možno rozprávku pre deti. Často sa ma pýtajú, či som sa nebál, že z exprezidenta sa stanú raňajky alebo večera. No myslím, že tie úžasné severské tvory pochopili, že ich nechcem zabiť, naopak, chcem im touto knihou pomôcť zachrániť život pred poľovníkmi a vyhynutím kvôli otepľovaniu!

· Na základe vašich ciest, ako vnímate otepľovanie, topenie sa ľadovcov?
Keď sa ľad roztopí a ten sa topí stále viac a viac, už aj severozápadná cesta, čo stála toľko ľudských životov pri objavovaní, bude o pár rokov voľná. Ľadovce neustále postupujú. Napríklad cestou do Grónska sme sa plavili až po trvale zamrznutý ľad - mys Alexander, ktorý je na severe už blízko kanadských brehov. Kedysi to bolo oveľa južnejšie. Aj kapitán povedal, že budú musieť chodiť stále vyššie a vyššie. A to je dôkaz otepľovania. Spätne túto problematiku lepšie skúmam, čítam vedecké pojednávania o Južnom a Severnom póle. Ľadovec, to je laboratórium. Pred tým sme minulosť zisťovali z fosílií alebo z usadenín mora a jazier a teraz navrtávajú ľadovce. V Grónsku navŕtali tritisíc metrový vrt. Vo vybranom ľade sú vzduchové bubliny a z analýz sa dá zistiť, koľko bolo v ktorom období snehu, dažďa a aké bolo ovzdušie.

· Akú väčšiu výpravu pripravujete v najbližších rokoch?
Kritizovali ma, prečo iba americký a kanadský sever. Ale už mám pozvanie na Kamčatku, Sachalin a Kurilské ostrovy. Rád by som to využil. Pripravujem tiež cestu po severe Kanady, po neobývanom či málo obývanom území. Išlo by sa terénnymi vozidlami, začali by sme na Pacifiku a skončili na brehu Atlantiku. Teraz som v štádiu plánovania, študujem mapy a zhromažďujem dostupné informácie.

· Takmer presne pred dvoma rokmi ste Slovenskému technickému múzeu venovali súkromné Múzeum kinematografie a fotografickej techniky v Medzeve. Kedy ste sa začali venovať fotografovaniu? Ktorý bol váš prvý fotoaparát?
Fotografovaniu sa venujem od chlapčenských rokov, najprv požičanými aparátmi. Ako študent som si na brigáde zarobil na prvý vlastný aparát, bol to Flexaret. Dnes používam profesionálne digitálne kamery.

· Máte bohatý záber záľub, ktoré si vyžadujú množstvo voľného času. Teraz, na dôchodku, ho už máte viac. Ale, kde ste ho brali, keď ste boli na vrchole politického diania?
Myslím si, že je to aj organizácia pracovnej a mimopracovnej činnosti. Prípadne ich spájanie. Napríklad, na zahraničných pracovných cestách som vždy fotografoval. To sa takmer vždy dalo skĺbiť s oficiálnymi povinnosťami. Svoje literárne texty som písal vtedy, len čo to bolo možné. Aj čas na tenis som si vždy našiel.

· Ako pokračuje vaše štúdium fotografovania u známeho fotografa Tibora Huszára?
S kolegom Tiborom Huszárom nás spája záujem o kvalitnú fotografiu. Pri našich občasných stretnutiach samozrejme hovoríme o fotografovaní a myslím si, že tieto rozhovory nás obohacujú oboch. Práve preto, že sa cez objektív pozeráme rozdielne. Každý z nás má iné videnie sveta. Ďalej, Tibor Huszár uprednostňuje čiernobielu fotografiu, ja farebnú. Aj v tom je medzi nami rozdiel.

Ďakujem za rozhovor:

Empty

ODPORÚČAME

07.10.2021
Vakcíny proti chrípke sú už dostupné
17.09.2021
Rezortné vyznamenania si prevzali z rúk ministra hospodárstva
02.08.2021
United States Steel Corporation zverejnila výsledky za 2. štvrťrok
18.06.2021
Dobrovoľníci neváhali ani minútu