KONTAKT  |    _eng _sk

Hodnoty slobody a demokracie musíme trvale obhajovať
           



Pridané: 26.10.2009
Autor: Zhovárala sa: Iveta FIALOVÁ
Kategória: 43/2009

O novembrových udalostiach roku 1989 hovoríme s bývalým železiarom Borisom Štěrbákom

Včera, 17. novembra, sme si pripomenuli Deň boja za demokraciu a slobodu. Tento deň sa v mysliach ľudí spája najmä s udalosťami spred dvadsiatich rokov. Európu roku 1989 - strednú, východnú i juhovýchodnú poznamenal rozpad komunistického systému. Berlínsky múr, ako symbol rozdeleného sveta, padol 9. novembra. O niekoľko dní neskôr, 17. novembra, komunisti potlačili pokojnú manifestáciu študentov v Prahe. Udalosti, ktoré potom nasledovali, viedli k pádu komunistického režimu v Československu.

Obdobie spred dvoch desaťročí v spoločnosti i v hute sprítomňuje Boris Štěrbák, jeden zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu v bývalých Východoslovenských železiarňach a v Košiciach.

· Kde vás zastihol 17. november 1989?
Pracoval som vo VSŽ na podnikovom riaditeľstve na úseku technického rozvoja. Moja činnosť sa týkala oceliarne, prípravy projektov na realizáciu nových technológií.

· Rozhodujúcim zvratom vo vývoji revolúcie bol celoštátny generálny štrajk 27. novembra 1989, ktorý prinútil bývalý režim odovzdať mocenské pozície. Aký bol postoj železiarov k novembrovým udalostiam?
Generálny štrajk vo VSŽ mal obrovský úspech. Pamätám si na mnohotisícové zhromaždenie pred budovou podnikového riaditeľstva. Hlavným rečníkom bol Slavomír Stračár. Žiaľ, nepamätám si už, kto boli ďalší rečníci. Všetci sa ale prihlásili k "novembrovým" ideám.

· V tom čase ste boli podpredsedom Štrajkového výboru VSŽ (predsedom bol Milan Vranay zo Studenej valcovne). Aké bolo postavenie štrajkového výboru vo firme a aké úlohy riešil?
Pamätám si, že sme sa deň pred generálnym štrajkom zišli a rozdelili si úlohy. Hlavným rečníkom bol určený Slavomír Stračár. Mojou úlohou bolo ísť na rannú operatívku vedenia podniku a trvať na uskutočnení generálneho štrajku. Predchádzajúci deň večer mal vtedajší podnikový riaditeľ Milan Ondáš nešťastný prejav v televízii, kde odmietol generálny štrajk. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo bol odvolaný z funkcie podnikového riaditeľa - inak to bol dobrý odborník - valcovač.
Ešte predtým dalo vedenie podniku Občianskemu fóru/Verejnosti proti násiliu (OF/VPN) k dispozícii jednu či dve miestnosti vo vstupnom areáli (pri električkovej trati) aj s nutným vybavením. Ale už predtým sme spolupracovali s košickým Občianskym fórom, kde som sa stal členom koordinačného výboru. Vo VSŽ sme sa zamerali na presadzovanie požiadaviek občianskeho hnutia. Tieto požiadavky možno vyjadriť stručne takto: musia odísť vedúci, ktorí sa skompromitovali v normalizačných čistkách ("previerkach"), aj tí, ktorí svoju funkciu zneužili na osobné obohatenie, aj tí, ktorí na svoju funkciu nestačia odborne, ale "sedia tam" ako stranícki exponenti. Tiež sme písali hromadné petície dogmatickým politikom, napríklad Emilovi Rigovi, vtedy personálnemu námestníkovi VSŽ a "sivej eminencii" VSŽ, aby sa vzdali poslaneckého mandátu a podobne. Organizovali sme petície na zrušenie článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. Za VPN som sa potom v televízii zúčastnil debaty na túto tému.
Pre celkový vývoj situácie v ČSSR bol veľmi dôležitý postoj vedenia armády. Armáda prevratným zmenám mimoriadne pomohla. Na rozkaz z "Prahy" neutralizovala Ľudové milície a to tak, že im zabavila sklady zbraní a munície. To sa stalo aj vo VSŽ, kde ma VPN túto skutočnosť delegovala skontrolovať - asistovali pritom televízne kamery. Mimochodom, jednotka Ľudových milícií mala plné bojové vybavenie pre tri pešie roty, vrátane mínometov, ťažkých guľometov a "bazook". K tomu strelivo.
Mysleli sme ale aj na budúcnosť a preto sme iniciovali vypracovanie koncepčnej štúdie o budúcnosti VSŽ v rámci československého hutníctva. Základnou myšlienkou bolo zdôrazniť, že VSŽ sú v ČSSR najmodernejším hutníckym podnikom s najpokrokovejšími technológiami a ekonomicky efektívne vyrábajú sortiment žiadaný na medzinárodnom trhu.

· K programovým zásadám Občianskeho fóra sa 30. novembra prihlásili účastníci ustanovujúceho zhromaždenia občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu. Akú pozíciu malo vo VSŽ?
Košické Občianske fórum bolo najprv napojené na Prahu, pretože Marcel Strýko mal ešte pred novembrom priame kontakty s pražským disentom a až neskôr sa Košice napojili na Bratislavu. Teda vo VSŽ sme boli najprv OF/VPN a potom VPN.

· Demokratizačný proces bol neodmysliteľne spätý s osobou Slavomíra Stračára, popredného predstaviteľa občianskej iniciatívy VPN vo VSŽ, neskoršieho generálneho riaditeľa VSŽ, krátko i ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky vo vláde národného porozumenia na čele s Mariánom Čalfom a tiež ministra zahraničného obchodu ČSFR. Ako si na neho spomínate?
Dobre sme sa poznali od roku 1963, keď som prišiel do VSŽ. V roku 1968 sme boli obaja "dubčekovci". Spájala nás i skutočnosť, že sme v čase "normalizácie" boli "postihnutí". A oboch nás spájala stále väčšia nechuť k režimu. Slavomír Stračár bol talent. Ako sú hudobné, výtvarné, jazykové a iné talenty, on bol manažérsky nadaný. Môžem to potvrdiť z prvej ruky, pretože sme celý "November" prežili spolu. Keď bol začiatkom decembra 1989 menovaný generálnym riaditeľom VSŽ, stal som sa jeho poradcom. Spolu sme potom vo februári 1990 odišli na federálne ministerstvo hutníctva a po voľbách na ministerstvo zahraničného obchodu, to bolo v júli 1990. Na ministerstvách som mu robil riaditeľa kancelárie a člena vedenia. Je veľká škoda, že zomrel tak skoro (v auguste 1990 na služobnej ceste v južnej Amerike).

· Najmä mladšia generácia vie o tejto časti našich dejín málo, u mnohých starších zasa prevláda na roky života v socializme takzvaný spomienkový optimizmus. Ako vyzerala spoločnosť v Československu pred 17. novembrom?
V spoločnosti, po násilnom potlačení pokusu o "socializmus s ľudskou tvárou" vojskami Varšavského paktu a nasledujúcej "normalizácii", prevládol postoj "treba prežiť." Ľudia sa stiahli do súkromia, na chaty, chalupy a záhradky. Chodili k voľbám, hoci vedeli, že to nie sú voľby, chodili na prvomájové sprievody, nie z presvedčenia, ale z nutnosti, boli členmi Zväzu československo - sovietskeho priateľstva, nie z vnútornej potreby, ale aby "mali pokoj", aby nestratili zamestnanie, aby deti mohli študovať a podobne. Skutočných oponentov režimu - disidentov, ako boli napr. signatári Charty 77, bolo veľmi málo. Na desaťmiliónové Československo len niekoľko stovák. Morálny stav spoločnosti teda nebol dobrý, pretože prevládalo účelové pokrytectvo, ale postupom času stále viac a viac ľudí malo režimu "plné zuby". Po roku 1985, keď sa v Sovietskom zväze pod vedením Michaila S. Gorbačova začínala reformná politika "perestrojky" a "glasnosti", v československej spoločnosti sa toto znechutenie stále viac rozširovalo.

· Prečo bol pád režimu nevyhnutný a čo k nemu prispelo?
Československo bolo od augusta 1968 okupovanou krajinou, bolo u nás dislokovaných asi stotisíc sovietskych vojakov. O politike Československa sa nerozhodovalo v Prahe či v Bratislave, ale v Moskve. Rovnaká situácia bola i v ostatných krajinách Varšavskej zmluvy. Centrum moci - ZSSR sa však dostalo vplyvom "studenej vojny" do vážnych ekonomických i sociálnych ťažkostí. Ponúkali sa dve riešenia: buď zaviesť tuhú vojenskú diktatúru s rizikom nukleárnej vojny so "Západom" alebo reformovať systém. Gorbačov, našťastie pre ľudstvo, volil reformy. Tým, že Gorbačov prestal nad dogmatikmi držať ochrannú ruku, po roku 1985 sa postupne uvoľňovali pomery v sovietskom bloku do tej miery, že sa starý režim už nedal udržať. Začalo sa to v Maďarsku, pokračovalo v Poľsku a napokon padol aj berlínsky múr. Potom sa pridalo Československo.

· Ako sa s odstupom dvadsiatich rokov pozeráte na udalosti roku 1989? Čo zostalo z ideálov tých dní? Splnili sa vaše očakávania?
Teší ma, že som mohol prispieť k základným zmenám, ktoré sa vtedy udiali. Chceli sme slobodu, lepšie podmienky pre život v tejto krajine, požadovali sme demokraciu. Myslím si, že tieto požiadavky sú platné stále. Treba si však uvedomiť, že ani sloboda, ani demokracia nie sú niečo definitívne, čo sa raz získa a už to je. Nie je to tak. Je to proces, je to cesta, je to trvalé úsilie. Ak tieto hodnoty nebudeme trvale obhajovať, je možná regresia - aj vznik fašizmu. Moje "novembrové" očakávania sa v podstate splnili, pretože sa vytvorili predpoklady umožňujúce usilovať o lepší a dôstojný život. Opakujem a zdôrazňujem: chce to však úsilie a trvalú osobnú angažovanosť. Pozn. aut.: V súvislosti s udalosťami roku 1989 sme sa snažili osloviť viacerých bývalých železiarov, ktorí sa v tom čase aktívne zúčastňovali novembrového diania či už vo firme alebo v Košiciach. U tých, s ktorými sa nám podarilo skontaktovať, sme však nepochodili. K udalostiam sa prostredníctvom novín nechceli vyjadriť.

Empty

ODPORÚČAME

17.09.2021
Rezortné vyznamenania si prevzali z rúk ministra hospodárstva
02.08.2021
United States Steel Corporation zverejnila výsledky za 2. štvrťrok
18.06.2021
Dobrovoľníci neváhali ani minútu
17.06.2021
Vďaka oceliarom a USSK pribudli na Urologickej klinike dva špičkové prístroje