Fotíme všetci. Máme dobré mobily, s dobrými foťákmi... Vznikajú tisíce fotiek, ale len niektoré majú hodnotu, ktorá sa nestráca. A takéto robí Ján Kisucký.

Fotografiu nikdy neštudoval, neživí sa fotením a predsa je už dlhé roky akýmsi dvorným fotografom našej firmy. Určite ho poznáte. Pracuje ako koordinátor prevádzky a údržby v prevádzke Poklopové žihárne DZ Studená valcovňa. Čo o ňom asi neviete je, že Janko nielen fotí, ale aj maľuje.

Má radšej štetec a olejové farby, alebo hľadáčik fotoaparátu? „Vnímanie obrazu a vnímanie fotografie sú u mňa rovnako cenné. Maľovať a fotiť som začal súbežne. Bolo to ešte v siedmej triede základnej školy. Otec mi kúpil malý fotoaparát Smena a začal som fotiť to, čo sa mi páčilo. Boli to čierno biele fotky, ktoré som si sám vyvolával. Potom som si našetril na väčšiu zrkadlovku, s ktorou sa dalo viac tvoriť. No a na strednej škole som bol školským fotografom, fotil som všetky akcie, ktoré sa v škole konali. Potom som si kúpil ešte lepší fotoaparát a začal som posielať fotky aj do rôznych súťaží, ktoré organizovali buď redakcie, alebo predajcovia fotoaparátov. Viaceré súťaže som vyhral.“

 Mravec s púpavou u Ondřeja Brzobohatého

K tým najzaujímavejším patrila súťaž fotografií do kalendára Nikon. V ňom si našla miesto aj jeho fotka mravca, ktorý drží púpavu. Uskutočnila sa aj dražba originálnych fotografií z tohto kalendára a jeho mravca s púpavou si za niekoľko tisíc korún vydražil známy český herec Ondřej Brzobohatý.

Viackrát boli jeho fotky publikované v katalógoch informačnej agentúry Európskej únie pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci so sídlom v Bilbau v Španielsku. Fotky na tému Medzinárodný maratón mieru boli vystavené aj na svetelných tabuliach na Hlavnej ulici v Košiciach.

Vyhral niekoľko súťaží, ktoré organizovala redakcia Oceľ východu a na základe toho dostal ponuku na spoluprácu, ktorá trvá dodnes. Začiatok tejto spolupráce, ktorá si vyžadovala veľa času, zároveň znamenal útlm v maľovaní.

 Začalo sa to obrázkami do pamätníčkov dievčat

Maľovať začal tiež na základnej škole. Najprv do pamätníčkov dievčat, na tričká... A potom objavil zložitejšie techniky. Jeho prvou olejomaľbou bol kaštieľ v Betliari a daroval ju svojmu otcovi, ktorý odtiaľ pochádzal. Mimochodom, otec tiež pracoval v železiarňach. Maľovaniu sa venovala aj jeho sestra, ktorá žila v Holandsku, kde aj vystavovala.

„Maľujem väčšinou krajinky, rád maľujem kone. Zúčastnil som sa všetkých maliarskych plenérov, ktoré sa konali v U. S. Steel Košice. V ďalšom rozvoji mi veľmi pomohli akademickí maliari Pavol Kvoriak a  Dušan Baláž. Al e aj sochár, majster Arpád Račko . Raz som sa mu zdôveril, že mám taký problém, všetko, na čo sa pozerám aj bežnom živote, vidím ako kompozíciu. Pán Račko mi vtedy povedal, že to nie je problém, ale dar. Niekto sa môže naučiť všetky techniky, poznať zlatý rez, ale keď nemá to správne videnie, nikdy to nebude ono.“ Obrazy maľoval aj na zákazky, alebo ich daroval. Nejaké sa ešte nájdu aj u neho doma. Štetec držal naposledy pred rokom.

 Fotí aj svadby a súkromné oslavy

Janka Kisuckého ste mohli za tie roky stretnúť na desiatkach firemných podujatí, plesoch, športových súťažiach, večeroch s jubilantmi, večierkoch, poznajú ho všetci zamestnanci, ktorí boli ocenení v Banskej Štiavnici.... Pre mnohých železiarov fotil aj súkromne: „Boli to večierky, oslavy, svadby... Ľudia ma poznajú a vedia, že odo mňa nikdy nič neunikne, že neposuniem ďalej žiadne fotografie. Takže je to aj o dôvere. Kto si fotky objednal, ten ich aj dostal, nikto iný.“ N evenuje sa len reportážnej fotografii, aj keď v jeho práci má výraznú prevahu. Veľa krásnych fotiek vzniklo v Holandsku, kde ho fascinovala krása tulipánových polí alebo tulene v divokej prírode.

Adrenalínové fotenie

„Zažil som aj adrenalínové fotenie. Bol som na rekondičnom pobyte v Starom Smokovci a dozvedel som sa, že k ceste chodí pravidelne medvedica s troma mláďatkami na jablká, k jednej jabloni. Tri dni som na nich čakal, nakoniec prišli. Fotil som ich zo vzdialenosti asi 10 – 12 metrov. Nespustila zo mňa oči. Ani ja z nej. Ale rozišli sme sa v mieri . “

„Tvorím ja, nie automatika fotoaparátu“

Fotografovanie je celá veda a je to aj finančne náročný koníček. Dobrý foťák stojí od 6 do 8 tisíc eur + ďalšie vybavenie. A opotrebenie je veľké. „Nepoužívam automatický režim, všetko si nastavujem ručne – clonu, čas, blesk... Inak sa fotí vo vnútri, inak vonku, inak pohyb. To ja musím tvoriť, nie automatika fotoaparátu.“

Vyhľadáva aj príležitosť umeleckého stvárnenia fotografie. Láka ho makro fotografia, ako bol už spomínaný mravec s púpavou. Ľudské oko potrebuje pre takéto fotenie pomoc špeciálneho objektívu, ktorý si plánuje kúpiť.
„A chcel by som ísť na Island. Vidieť polárnu žiaru. Nielen kvôli foteniu, ale chcel by som tento nezvyčajný prírodný úkaz aj zažiť.“