Silný príbeh, vydaný v roku 1976, nám predstavuje Elena Bohunická z úseku Nákup. Ak si ho chcete prečítať, musíte siahnuť po českej verzii, pretože sa nedočkal slovenského prekladu. Dívčí orchestr od Fanie Fénelovnej vyšiel v novších českých vydaniach pod názvom Osvětimský orchestr. Podľa knihy bol v roku 1980 natočený film Playing for Time. Elena o knihe píše:

Túto knihu som si kúpila, pretože bola v mäkkej väzbe a zaujal ma jej názov. Už pri pohľade na obálku vidno, že má niečo za sebou. Kúpila som si ju v roku 1984, kedy sa do kníhkupectva chodilo iba trochu menej často, ako dnes na internet...

Hm, ženský orchester, zložený iba zo žien? Zaujalo ma to, pretože úprimne povedané, samé ženy na jednom mieste? Už to naznačuje konflikty a intrigy. Čo nakoniec kniha aj potvrdila, ale z úplne iného dôvodu, ako by ste si mysleli.

Autorka, speváčka a klaviristka, rozpráva svoj príbeh. Ako položidovka pomáhajúca odboju sa ocitá v koncentračnom tábore. V tábore si prejde všeličím a nakoniec sa dostane do ženského orchestra. Úlohou orchestra je hrať väzňom každé ráno a večer pri odchode „za prácou“ a pri ich návrate, za každého počasia. Zároveň je ich úlohou hrať aj na želanie esesákov, aby sa pri svojej ťažkej a zodpovednej práci „nenudili“ a aby si „oddýchli“. Rôzne koncerty vážnej hudby a spevu. Rôzne árie z opier. Proste čokoľvek, čo si ich väznitelia zmyslia, že chcú počuť.  Veď nemecký národ je známy svojou veľkou vášňou k hudbe! Takže neexistovalo, aby orchester nevedel niečo zahrať a speváčky zaspievať. Za to vás mohli aj zastreliť. Mali na to predsa právo!

Problém bol v tom, že orchester mal predsa len lepšie podmienky na prežitie ako ostatní väzni. Bývali mimo barakov, každá mala vlastnú posteľ, dokonca deku! Mali teplo, normálne oblečenie, síce rôznych veľkostí, po mŕtvych, ale mali... Mali spodné prádlo, mydlo, prístup k vode, nestrihali im vlasy. Dostávali viac jedla, dokonca občas aj zeleninu a ovocie! Aký luxus! Netrpeli zimou a hladom. Esesáci sa predsa nebudú pozerať na chudery, ktoré nemajú vlasy, vyzerajú ako smrtky, trasú od zimy, hladu a vyčerpania. Ešte by od nich nedajbože chytili aj vši alebo nejakú chorobu. Takže ak hľadali niekoho do orchestra, hlásili sa aj ženy, mali o hudbe len minimálne znalosti, ledva vedeli hrať na nejaký hudobný nástroj, nevedeli čítať noty a dokonca ani nemali hudobný sluch. Ale tu išlo o prežitie! A ak ide o život, nikdy nezistíte, čoho ste schopný, až kým sa nedostanete do situácie, ktorá vás zmení.

Príbeh končí oslobodením koncentračného tábora. Ženy sa rozídu a pokúšajú sa žiť „normálny“ život? Ale čo je po prežití koncentračného tábora a pochodu smrti „normálny“ život? Dá sa vôbec na to zabudnúť? Kniha nakoniec odpovie aj na tieto otázky.