KONTAKT  |    _eng _sk

S fabrikou ich viaže dlhoročné a pevné puto
           



Pridané: 19.10.2016
Autor: Magdaléna FECURKOVÁ
Kategória: 21/2016

Stosedemdesiattri zamestnancov vedenia spoločnosti U. S. Steel Košice a finálnej výroby si v tomto roku pripomína významné pracovné jubileum – 30, 35, 40, ba dokonca aj 45 rokov odpracovaných vo fabrike. Minulý týždeň v piatok, 14. októbra 2016, sa jubilujúci košickí hutníci z úsekov Ochrana – Európa, Materiálové riadenie, Centrum excelentnosti nákupu, Financovanie, Ľudské zdroje, Predaj a marketing, Výroba, Informačné technológie, Vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania, Dcérske spoločnosti a služby i z divíznych závodov Zušľachťovne a obalová vetva a Expedícia stretli na slávnostnom večere venovanom iba im v hoteli DoubleTree by Hilton. Strávili ho aj so svojimi blízkymi v spoločnosti prezidenta košickej oceliarne Scotta Buckisa, viceprezidentov Marcela Novosada, Christiana Korna, Martina Pitoráka, Miroslava Kiraľvargu, Eleny Petráškovej, Richarda Shanka, Davida Hathawaya, príslušných generálnych manažérov, riaditeľov divíznych závodov, predsedu Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Mikuláša Hintoša a ďalších odborových funkcionárov závodných výborov.

Slávnostný večer otvoril prezident oceliarskej spoločnosti Scott Buckiso. „Chcem sa vám poďakovať za dlhoročnú vynikajúcu prácu, ktorú ste odviedli v našej spoločnosti,“ prihovoril sa jubilantom. „Vaše skúsenosti a práca je to, čo pomáha našej firme byť úspešnou. Oceliarstvo je veľmi náročný priemyselný sektor, okolie na nás vyvíja obrovské tlaky, napriek tomu, že intenzívne a kvalitne pracujeme. Každý deň som svedkom toho, ako sa naši zamestnanci úspešne pasujú s problémami a s riešeniami. Som vám všetkým vďačný za to, že svoje skúsenosti, vedomosti a znalosti odovzdávate prichádzajúcej novšej a mladšej generácii. Plne si uvedomujem, že v tomto náročnom období sa napätie neraz prenáša aj domov a preto sa chcem poďakovať aj vašim blízkym, vašim manželkám, manželom, deťom, ba i vnúčatám za ich úžasnú podporu počas všetkých tých rokov. Preto je dnešný večer venovaný tak vám, ako aj vašim rodinám. Užite si ho.“

Oslávencov pozdravil v mene svojom i v mene odborovej organizácie OZ KOVO U. S. Steel Košice aj jej predseda Mikuláš Hintoš. „To, že spoločnosť U. S. Steel Košice už šestnásť rokov prosperuje, je zásluhou predovšetkým vás, verných zamestnankýň a zamestnancov. Hutníctvo ako energeticky najnáročnejší priemysel zápasí už pomerne dlho s nepriazňou na európskom trhu s oceľou. Nepopulárne opatrenia, s ktorými zástupcovia odborov neboli stotožnení, neobišli ani nás. Sme však presvedčení, že sa situácia postupne zmení a že vypracovaním správnej stratégie a nevyhnutnými investíciami spolu s vyspelým pracovným kolektívom tejto nepriazni odoláme. Dovoľte mi poďakovať sa vám za roky statočnej práce a zaželať vám, aby ste svoje vytúžené osobné ciele úspešne dosiahli.“

Slávnosť pokračovala odovzdávaním strieborných a zlatých pamätných medailí i ďakovných listov jubilantom, ktorí vo fabrike odpracovali 30, 35, 40 a 45 rokov, pričom oslávenci, ktorí dovŕšili 40 a 45-ročné pracovné jubileum získali aj hodnotný darček. Vernosť firme im budú pripomínať náramkové hodinky.

Gratulácie a potlesk v sále patrili aj Ladislavovi Rešteiovi zo Závodného hasičského útvaru U. S. Steel Košice, ktorého minister hospodárstva SR pri príležitosti Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov ocenil 9. septembra 2016 v Banskej Štiavnici vyznamenaním Vzorný záchranár. Náš hasič ho získal za vernosť, obetavosť, vynikajúcu prácu a za kvalitné plnenie pracovných úloh v profesii hlavný strojník.

Strieborné medaily za tridsať rokov odpracovaných vo fabrike mali na stole aj dlhoroční kolegovia z divízneho závodu Zušľachťovne a obalová vetva - prípravár opráv deliacej linky obalovej vetvy Štefan Kundrák a zámočník opravár a predák strojnej údržby pocínovní a deliacich liniek Jaroslav Šároši. „Chodili sme spoločne do hutníckeho učilišťa v Šaci, boli sme v jednej triede a spolu robíme už tridsať rokov,“ vrátil sa na chvíľu do minulosti Jaroslav Šároši, ktorý v januári v osemdesiatom šiestom, hneď po vyučení, posilnil rady strojných údržbárov v elektrolytickej pocínovni, kým jeho spolužiak Štefan zasa začínal ako zámočník na bývalej lakovni, z ktorej po zrušení odišiel na deliace linky. Dnes s istou dávkou nostalgie konštatovali, že mnohí z ich kamarátov, s ktorými drali školské lavice, sa v železiarňach dlho neohriali a išli pred tromi desiatkami rokov kvôli mzdám za lepším. V triede ich bolo tridsať, no z absolventov v odbore mechanik opravár strojov a zariadení, ostalo napokon vo fabrike ani nie desať. Oni zostali, inú prácu si nehľadali. Zmeny, ktoré sa v priebehu rokov na ich pracoviskách udiali, kvitujú. „Brali sme ich akosi prirodzene. Možno aj preto, že pracujeme na finišingu, kde sa priebežne menila technológia i strojné zariadenia, boli sme pri nie jednej oprave a modernizácii liniek, ktoré museli ísť na sto percent. Nastupujú aj nové technológie, ktoré sú ekologickejšie, šetria životné prostredie. Teraz napríklad v decembri pripravujeme novú pasiváciu na pocínovni,“ načrtol Jaroslav Šároši. A rovnako ako jeho kolega, poukázal aj na zmeny, ktorými prešla starostlivosť o bezpečnosť práce. Aj keď sa niektoré opatrenia zdajú byť prehnané a ľudia ich berú s nevoľou, konštatovali, pravda je taká, že sa veľa zmenilo k lepšiemu. „Zvyšuje sa náročnosť na kvantitu i kvalitu produkcie, dbať treba aj na bezpečnosť,“ poznamenal Štefan Kundrák.

Už štyri desiatky rokov si v železiarňach odkrútil ekonóm útvaru Generálneho manažéra pre prevádzkové účtovníctvo Vladimír Pavlík. Nikdy nemal zajačie úmysly, aj keď, ako prezradil, sa celkom na začiatku, keď do fabriky nastúpil ako čerstvý absolvent strednej školy na ekonomický úsek, pohrával s myšlienkou, že z neho bude vychovávateľ. „Potom som situáciu zhodnotil a ostal som. Neľutujem, že som podniku ostal verný. Prirástol mi k srdcu,“ konštatoval. Rád spomína na svoje začiatky v učtárni Závodu hutníckej druhovýroby i na svoje neskoršie pôsobiská na plánovaní, ekonomických informáciách a rozboroch kam prešiel po tom, čo popri zamestnaní ukončil Vysokú školu ekonomickú Bratislava, na investičnú učtáreň... Ale aj na časy, keď vzťahy na pracovisku boli úplne iné, než sú dnes. Pracovalo sa, po robote zabávalo, všetko však išlo ako malo. Každý robil čo sa od neho očakávalo, ba i niečo navyše. „Teraz sa často stretávam s akýmsi alibizmom typu prečo to mám urobiť ja?“

„V živote by mi nenapadlo, že budem v železiarňach pracovať toľko rokov,“ zasmial sa ďalší oslávenec Pavol Obraz z divízneho závodu Zušľachťovne a obalová vetva, ktorý svoju pracovnú kariéru vo fabrike začal pred úctyhodnými štyridsiatimi piatimi rokmi. „Som „vyučencom“ železiarní, vyučil som sa za prevádzkového elektromontéra,“ nechal sa počuť dlhoročný hutník, ktorý dnes zastáva pozíciu predáka elektrikára. „Od sedemdesiateho piateho roku robím na zmeny. Najprv to bol „sedmičkový“ kolotoč, teraz päťdňový. Či sa dá na to zvyknúť? Dá. Je síce pravda, že noc má svoju moc, ale ja som si už zvykol. Možno je za tým,“ dodal, „aj to, že som bývalým atlétom, maratóncom. To mi dodávalo silu, výdrž,“ konštatoval vytrvalec, ktorý má za sebou, podľa jeho slov, stoštyridsaťdva maratónov, v nohách dvestotisíc nabehaných kilometrov. Operácia kolena mu síce nedovoľuje venovať sa behu tak ako donedávna, ale pohybu sa určite nevzdal. Beží menej, len tak pre seba, venuje sa walkingu. „Dám si takých päť, šesť kilometrov a potom sa idem okúpať do jazera. Po celý rok. Či je zima, či je teplo. Či mi je „kosa“? Kdeže, patrím ku Košickým tuleňom. Viete, pohyb je život a život je pohyb. Pokiaľ sa hýbeme, potiaľ žijeme. To je moje krédo,“ vyznal sa Pavol Obraz, ktorý pred rokmi, pre mnohých nepredstaviteľné, naberal kondičku behom do železiarní na zmenu i z nej domov. „Po nočnej išli ľudia domov v električkách, autobusoch i v autách, ja po svojich. Či som vládal z nočnej? Celkom áno. Prvých päť kilometrov som sa „preberal“, no kým som dobehol k letisku a zamieril na Sídlisko Nad jazerom, kde bývam, už to bolo o.k. A čo sa týka roboty? Som spokojný, veľa sa na elektrolytickej pocínovni za tie roky zmenilo, technológia išla míľovými krokmi dopredu, učili sme sa za pochodu. Pýtajú sa ma, dokedy chcem robiť. Nuž, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, ale tak do šesťdesiat päťky. Veď si chcem užiť aj dôchodok a mojich vnukov.“

Večer, ktorý pre oslávencov pripravil tím oddelenia sociálna politika a mimomzdová motivácia útvaru Generálnej manažérky pre motiváciu a vzťahy s odborovými organizáciami, sa niesol v príjemnej atmosfére aj dobrej nálade. Postarala sa o ňu nemalým dielom aj populárna skupina Drišľak, do tanca hrala hudobná formácia Atlantic.

Empty

ODPORÚČAME

30.11.2021
Ocitne sa slovenský priemysel na európskej periférii ?
24.11.2021
Núdzový stav - cesta do práce
15.11.2021
Včera sme otvárali burzu v New Yorku
26.10.2021
Prvý úver so zelenými záväzkami symbolizuje vysadený strom

Táto stránka používa cookies

Používame cookies, aby sme návštevníkom poskytli čo najväčšie pohodlie pri používaní tejto stránky. Viac info...

  • Dôležité Vyžadované pre správne fungovanie stránky
  • Nastavenia Používajú sa na ukladanie Vašich nastavení
  • Analytika Používajú sa na analýzu návštevnosti
  • Personalizácia Používajú sa na personalizáciu obsahu