Séria jedinečných povolaní nás tentokrát zaviedla na Rúrovňu, prevádzku, ktorá tento rok oslávila 65. výročie svojho vzniku. Špirálovo zvárané rúry odtiaľ putujú prevažne do krajín EÚ, najmä na výstavbu trás na prepravu vody, tepla, plynu a ropy, ale využívajú sa aj v stavebníctve. Minulý rok tu vyrobili viac než 46 tisíc ton rúr.

Dve formovaco - zváracie linky obsluhujú operátori. Na zmene pracujú štyria, každý má na starosti určený úsek agregátu. Všetci sú certifikovaní zvárači, kvalifikovaní štátnou skúškou zvárania pod tavivom, ktorú je potrebné obnovovať. Ján Kopčík nie je výnimkou, cestu na pracovisko Rúrovne meria už 34 rokov: „Pracujem tu od roku 1991, ako operátor linky špirálovo zváracieho agregátu. Vo VSŽ som začínal ako každý nováčik - na „plazme“, teda na pracovisku plazmového delenia rúr, kde sa rúry skracujú na potrebnú dĺžku pomocou plazmových horákov. Potom som sa presunul na vstupnú časť linky, kde sa zavádza zvitok, z ktorého sa rúra vyrába. V tých časoch tu bolo operátorov viac a každý mal na starosti iba špecifický úsek. Dnes musíme ovládať každý úsek linky, dokážeme pracovať na každom jednom uzle a jeden druhému pomáhať.“

Výroba rúr nie je jednoduchý mechanizmus. Úlohou operátora vstupnej časti agregátu je zaviesť zvitok, postrihať ho a zavariť priečnym zvarom do tzv. nekonečného pásu. Potom sa tento pás posúva, okraje sa orezujú, šrotovačky strihajú šrot. Frézy ofrézujú hrany pásu, pás sa točí do špirály a vzniknutá rúra je zváraná zvnútra aj zvonku.
„Ak je všetko v poriadku, ak nám to dobre „varí“, ostáva už iba posledný úsek tohto agregátu, kde dochádza k oddeľovaniu rúr, teda k páleniu plazmou podľa výrobného príkazu. Dĺžka rúr, ktoré vyrábame, je 8 až 18m, hrúbka pásu sa pohybuje od 5mm do 12,5mm, šírka pásu od 820 do 1520mm,“ hovorí Ján Kopčík. 

Je potrebné „špekulovať“

Pri práci za „pultom“, ako hovorovo označuje počítač spoza ktorého linku spúšťa i zastavuje, sleduje nielen parametre výroby, ale aj to, čo sa deje na samotnej linke. Nie vždy však ide všetko hladko.
„Samozrejme, mávame tu aj kritické momenty. Aj dnes tu máme jeden taký, problémy s röntgenom... Röntgen vyhodnocuje kvalitu zvarov rúr, kde nám pracovník dáva „známku“, resp. ohodnotí rúru podľa toho, aké chyby vidí. Dnes ide o chyby, ktoré sú neakceptovateľné. Našou povinnosťou je odstaviť zariadenie a spolu s majstrom výroby nájsť príčinu a chybu odstrániť. Agregát je špecifické zariadenie, nie je tu monotónna práca. Tu sa môže kedykoľvek niečo vyskytnúť a neexistuje žiaden patent, že práve teraz, keď takto zasiahnem, chybu odstránim. Musíme „špekulovať“, hľadať riešenia. Práve to je pekné na mojej práci, že si nemôžem povedať, že ma už nič neprekvapí.“

Jeden z dvoch na Slovensku

Ján Kopčík má netypickú záľubu – taekwondo. Pri rozprávaní z neho srší zápal a nadšenie pre tento kórejský bojový šport, ktorému sa venuje vyše 25 rokov. Dobok, tradičný cvičebný úbor, si viaže čiernym opaskom, dosiahol Majstrovský stupeň 4. Dan z desiatich. V mladosti trénoval karate, ku ktorému sa dostal vďaka Júliusovi Valentovi, bývalému kolegovi z VSŽ a uznávanému trénerovi mládeže a dospelých. Neskôr, keď ho viac zaujalo taekwondo, zas on sám prilákal deti kolegov k tomuto športu: „Je to dynamický šport, zameraný na techniku kopov a úderov a má aj duchovný rozmer. Učí disciplíne, sebaovládaniu, úcte i pokore. Každý si v ňom nájde to svoje. Práve práca v železiarňach, ktorá sa mi tak páči, mi pomohla k tomu, aby som tento šport mohol robiť, nakoľko mám voľné víkendy. Som trénerom 2. kvalifikačného stupňa a predsedom komisie rozhodcov.“ Jánovi sa však podarilo dosiahnuť ešte vyššiu métu - je zároveň medzinárodným rozhodcom, jedným z dvoch na Slovensku. Raz za dva roky absolvuje medzinárodné školenie rozhodcov v zahraničí so záverečnými skúškami, tento rok sa konalo v Bruseli. Ako medzinárodný rozhodca už precestoval takmer celú Európu. 

Tréner i hlavný operátor musí byť aj psychológ

Na „domácej pôde“ v Košickom klube ŠKP Ilyo Košice na Popradskej ulici, sa venuje už iba hendikepovaným športovcom. Tréningy navštevujú deti s Downovým syndrómom, autizmom, alebo inou formou znevýhodnenia. Jedna z jeho zverenkýň čoskoro pocestuje na para súťaž do Austrálie. Na otázku, či je náročné trénovať deti so zdravotným znevýhodnením, odznelo rezolútne „nie“: „Práca s nimi ma veľmi baví – sú úprimní, keď sa hnevajú, tak sa hnevajú, keď majú radosť, tak je to vidieť. Je potrebné na tréningu dávať pozor, odhadnúť akú má športovec práve náladu. Som s nimi už viac než šesť rokov a táto práca ma napĺňa. Deti sú to, čo nám prináša radosť a úspechy.“ Ako hovorí, tréner ale i hlavný operátor musí byť aj psychológ, musí vedieť ľudí odhadnúť. Tak je to i s mladými kolegami, ktorí do železiarní prichádzajú. Ján Kopčík odovzdáva svoje pracovné skúsenosti ďalej. 
„Myslím si, aj preto, že trénujem deti, že sa vždy nájde spôsob, ako k novým kolegom pristupovať. A to je na tom pekné, že si k nim musíte nájsť cestu, ku každému pristupovať inak. Keď im tie informácie podám a naučia sa pracovať, teší ma, že to, čo som tu robil, nebolo zbytočné. Lebo ja som to tak isto dostal - od tých starších, oni ma naučili.“

Ján Kopčík si vzťahy na pracovisku pochvaľuje (na fotografii so zmenovým majstrom obsluhy, Viktorom Kočanom). Kolektív na Rúrovni je fajn partia, občas sa stretnú aj mimo práce. „Čo sa týka kritických chvíľ, je tu taká skupina odborníkov, že ak si jeden nevie pomôcť, tak si skupina sadne a nájde riešenie.“ A čo považuje za ťažkú chvíľu v práci? „Keď nejaký kolega odchádzal do dôchodku... :) “

Jánove plány do budúcna, ako inak, súvisia so športom: „Taekwondu sa plánujem venovať aj na dôchodku. Je to šport pre všetkých, pre deti od 5 rokov až po dospelých, nie je nákladný a športovec ho nemusí robiť iba súťažne. Bol by som rád, keby sa taekwondo viac propagovalo a zaujalo čo najviac detí.“

Fotografie: Arpád Köteles, archív Jána Kopčíka a ŠKP Ilyo Košice