KONTAKT  |    _eng _sk

"Fabrika formovala ľudí a ľudia formovali fabriku..."
           



Pridané: 18.11.2013
Autor: Magdaléna FECURKOVÁ
Kategória: 23/2013

Uskutočnil sa druhý zo série slávnostných večerov venovaných jubilujúcim hutníkom

Päťtisícpäťstopäťdesiatpäť. Presne toľko rokov odpracovalo dovedna pre fabriku stošesťdesiatjeden jubilantov z divíznych závodov Zušľachťovne a obalová vetva, Teplá valcovňa, Studená valcovňa, Expedícia a Radiátory a rúry. Slávnostný večer v prítomnosti prezidenta spoločnosti Georgea F. Babcoka, viceprezidenta pre výrobu Marka G. Tablera, generálnych manažérov pre zabezpečenie a rozvoj ľudských zdrojov Milana Polču, pre valcovne Ladislava Hanuščalku a pre finálnu výrobu Thomasa Kevina, riaditeľov divíznych závodov i zástupcov OZ KOVO, ktorý bol spojený s udeľovaním strieborných a zlatých pamätných medailí a poďakovaním za 45, 40, 35 a 30 odpracovaných rokov, patril práve im. Sála tlieskala aj Vladimírovi Halgašovi, vedúcemu prevádzky Údržba studenej valcovne, ktorému minister hospodárstva SR udelil vyznamenanie za vernosť, obetavosť, vynikajúcu prácu a kvalitné plnenie pracovných úloh pri príležitosti Dňa baníkov, hutníkov, geológov a naftárov SR.

V hoteli Doubletree by Hilton sa v piatok 25. októbra 2013 po slávnostných príhovoroch prezidenta spoločnosti Georgea F. Babcoka a predsedu rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Mikuláša Hintoša, ktorí ocenili prínosy jubilujúcich hutníkov pre rozvoj spoločnosti, oslavovalo a s troškou nostalgie aj spomínalo. Útržky z nezabudnuteľných štyridsaťpäť rokov roboty vo fabrike si v mysli v kruhu svojich bývalých kolegov z divízneho závodu Studená valcovňa isto premietol aj Jozef Mitro, ktorý si dnes užíva zaslúžený odpočinok. Začiatkom tohto roku sa jeho profesionálna dráha naplnila. Odišiel do starobného dôchodku. Fakt, že patril medzi ľudí pracujúcich v hutníckej fabrike, považuje aj s odstupom času za šťastie.

"Fabrika formovala ľudí a ľudia formovali fabriku... Mne osobne dala robota v nej veľmi veľa. Pracovné prostredie a technické vybavenie výrobných liniek studenej valcovne, tak ako som ich poznal v roku 1968, keď som tam nastúpil, sa iba vzdialene dajú porovnať s tými dnešnými. Manuálne ovládanie výrobných zariadení, bez automatizačných prostriedkov, sa postupne menilo na ovládanie agregátov pomocou riadiacich automatov komunikujúcich navzájom po metalických alebo optických sieťach. Dnes je riadiaci proces poloautomatický, v niektorých prípadoch automatický. Som vďačný, že som mohol byť súčasťou týchto zmien," okomentoval bývalý elektrikár progres, ktorý sa na jeho dlhoročnom pôsobisku postupom rokov udial. Veľmi rád spomína na ľudí, s ktorými nastupoval každý deň na zmenu. "Stále som pracoval v kolektívoch elektrikárov studenej valcovne, ktorí mi boli nielen bežnými spolupracovníkmi, ale oveľa viac. Som už na dôchodku, ale teší ma každý telefonát od nich. Vo fabrike, ktorá mi poskytovala možnosti odborného rastu v mojej elektro profesii, som bol rád. A dúfam, že som aj ja aspoň troškou prispel k jej rozvoju."

Vyznamenanie za štyridsať rokov odpracovaných v spoločnosti si v ten večer prevzala aj Valéria Mendzezofová z divízneho závodu Expedícia. Sympatická usmievavá žena prezradila, že do Košíc, do fabriky, prišla v sedemdesiatom treťom roku po ukončení "esvééšky" z Michaloviec. A už neodišla. "Urobila som si žeriavnický kurz a tridsaťsedem rokov pracovala ako žeriavnička v zušľachťovni a pozinkovni. Len pred niekoľkými rokmi som sa po organizačných zmenách, ktoré tu nastali, stala skladníčkou. Zhora som sa presunula na zem," poznamenala so smiechom. A nevyhla sa ani spomienkam. "Niekedy sme dole zo žeriavu veľmi nechodili, roboty bolo vyše hlavy. Nie je to ani tak fyzicky ťažká ako na pozornosť náročná práca," poznamenala. "Treba dávať dobrý pozor aj na ľudí dole pod vami. Aj keď treba uznať, že čo sa týka bezpečnosti, veľa sa toho zmenilo. Niekedy sa chodilo bez prílb, hocikto, hocikedy prechádzal prevádzkou. Teraz je to úplne o niečom inom. Väčší pocit istoty má aj žeriavnik." Aj keď pred piatimi rokmi zvažovala, že odíde, fabrike napokon ostala verná. "Čas uteká veľmi rýchlo," zamyslela sa krátko. Oči jej žiarili, keď spomenula svoju trojročnú vnučku, z ktorej sa veľmi teší. Chvíle strávené s ňou patria k tým najvzácnejším...

Čo držalo vo fabrike štyri desiatky rokov ďalšieho jubilanta Ladislava Tamáša z divízneho závodu Radiátory a rúry? "Práca, ktorá ma baví," skonštatoval. "Začínal som ako ultrazvukár, potom som sa stal röntgenistom. Na zmene sme šiesti, ktorí robíme nedeštruktívnu kontrolu zvarov rúr," vysvetlil krátko dlhoročný železiar, ktorý kedysi pochodil aj s kolegami celé železiarne. Zavolali ich vždy, ak bolo treba odmerať hrúbku rúr alebo skontrolovať kvalitu zvarov. Či už v energetike, koksovni, vysokých peciach, alebo valcovniach. Vždy boli k dispozícii. "Teraz to už robia iní. Aj časy sú iné." Páči sa mu na nich aj to, že ich prácu uľahčila a najmä zrýchlila a skvalitnila počítačová technika. "Predtým sme museli snímky vyvolávať a potom archivovať. Teraz sa všetko nahráva do počítača a ukladá. A kedykoľvek v prípade potreby máte údaje k dispozícii," ocenil Ladislav Tamáš vymoženosti informačných technológií. V železiarňach si našla prácu nielen jeho manželka, ale aj syn. "Vnúčik je teraz prváčik, vnučka má dva roky. To sú naše radosti. Mojím dlhoročným hobby je rybárstvo a maličký je už "zaočkovaný". Už druhý rok má povolenku a sem tam, ak sa podarí, ideme spolu na rybačku," prezradil pyšný starý otec. Na vianočných kaprov stáť v rade pred obchodom určite nebude. "Už som ich ulovil," usmial sa, mimochodom, aj vášnivý hubár. "Len predvčerom som ešte našiel "červeňáky" a v mrazničke už čakajú na prípravu vianočnej kapustnice ďalšie voňavé kozáky. Mám osvedčené miesto, kam na ne chodím," naznačil.

Keď pred tridsiatimi rokmi zavial osud Hoanga Duc Nama do Európy, určite netušil, aspoň spočiatku nie, že sa mu druhým domovom stane Slovensko. Pôvodne mal spolu s päťdesiatčlennou skupinou Vietnamcov pobudnúť v rámci projektu RVHP vo východnom Nemecku. Plány sa zmenili a nevyšiel ani študijný pobyt v Ostrave. Celú skupinu, až na tri ženy, ktoré išli do bratislavskej chemičky, poslali nakoniec do Košíc. Do železiarní. Sedem rokov tu pracovali, potom sa vrátili všetci domov. Až na Hoanga Duc Nama. "Ostal som. Našiel som si tu manželku, Slovenku, narodilo sa nám dieťa. Ak by som sa vrátil, problém by som s prácou vtedy nemal. Manželka by sa ale u nás cítila ako cudzinka, nevedela jazyk..." V železiarňach sa uchytil v divíznom závode Teplá valcovňa. Pracoval na žeriave, bol aj operátorom. Začal dokonca študovať na hutníckej fakulte, štúdium však v treťom ročníku vzdal. "Práca a podnikanie mi zaberali veľa času a chcel som sa venovať aj deťom," vysvetlil čomu dal prednosť. Dnes, ako prezradil, označuje teplé zvitky. Vraví, že je to náročná robota predovšetkým pre sálavé teplo. Pochvaľuje si dobré vzťahy s kolegami. "Vychádzame stále dobre," konštatoval.

Slávnostný večer a zábavu si jubilujúci hutníci so svojimi blízkymi užili aj pri už tradičnom Drišľaku. Do tanca hrala hudobná skupina Atlantic.

Empty

ODPORÚČAME

01.04.2021
V testovacom mieste v areáli U. S. Steel Košice už testujú len zamestnancov
15.03.2021
Poznáme víťazné projekty Spoločne pre región 2021
17.02.2021
Sčítanie obyvateľstva 2021
17.12.2020
V roku 2021 venuje U. S. Steel Košice do súťaže štyri nové autá