KONTAKT  |    _eng _sk

"Mešter" sa dnes domov nevrátil
           



Pridané: 24.08.2009
Autor: Kamil TISCHLER
Kategória: 34/2009

Príbeh, ktorý sa našťastie nestal

Čože? Už zase? Ďalší podpis .... bezpečnostná bleskovka. Školenia, mítingy, bleskovky, rozhovory ... Dobre, dobre .... podpíšem. Poslednú som podpisoval predvčerom. O čom vlastne bola ? A tá predtým ? Aha, spomínam si, tá bola kvôli úrazu, pri ktorom zomrel Jano. Čo robil ten nešťastník, pýtam sa. Rovnako ako aj jeho žena a deti. Nevedia, nechápu. Veď bol poctivý, vždy do bodky dodržiaval pravidlá, aj keď tým svojmu okoliu niekedy liezol poriadne na nervy. Bol pripravený pomôcť. Nielen doma, rodine, kamarátom, ale aj v práci kolegom.

Jano sa narodil v dedinke neďaleko fabriky, užíval si detstvo spolu s dvomi bratmi a sestrou v dedinskom prostredí, v prírode. Bol najstarší a svojej úlohy sa zhostil ukážkovo. Pomáhal rodičom okolo domu, majstroval s otcom v šope, staral sa o súrodencov, keď bolo treba pomáhal im s učením. Takmer každý deň bol v neďalekom lese a cítil sa ako kráľ, keď podvečer rezko kráčal domov a ako na dlani videl celú dedinu - jeho kráľovstvo. Poznal v nej každé zákutie, zdravil všetkých susedov, tetky, ujkov. Zavše im pomohol poskladať drevo, či pri iných drobných prácach, ktorých bolo okolo domov vždy neúrekom.

Remeslu sa vyučil v meste. Spoznával iný život, nových ľudí, našiel si nových kamarátov. Tu spoznal aj svoju manželku. Mali veľa spoločného, napriek tomu, že Jana bola mestské dievča. Boli spolu čoraz častejšie. Ako často hovorieval, "ani neviem ako sa to stalo" a už bývali spolu a vychovávali deti. V tom čase však už niekoľko rokov pracoval vo fabrike. Prišli nové povinnosti, ale aj radosti a ďalší známi. Pretože bol veľmi šikovný, kolegovia ho nenazývali inak ako "mešter".

V osudný utorok nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mala odohrať tragédia. Pred odchodom do práce pobozkal ešte spiace deti a vo dverách sa rozlúčil s Jankou. Keď vykročil z brány, slnko práve vyskočilo nad horizont. Aký krásny deň, pomyslel si. Už len necelé dva týždne a pôjde s rodinou na vytúženú dovolenku k moru. Dovtedy sa azda aj mame stav polepší. V poslednom čase ju pobolievali nohy a veľmi ťažko chodila. Bude to dobré... Joj, a nesmiem zabudnúť poobede zájsť po tortu. Veď moja malá Vierka má dnes sviatok. Netúžila po ničom inom, ako po sladkej, ozdobenej torte, na ktorej bude žiariť osem sviečok. Cez bránu fabriky prechádzal veselý a postupne zdravil staré známe tváre. Netušil, že to všetko je naposledy.

"Bol to správny chlap," hovorí jeho kolega Fero, "zručný a múdry. Keď som niečo nevedel, on poznal odpoveď, vždy mi poradil. Mašinu poznal ako vlastnú dlaň. Keď bola porucha, hneď ho volali. Keď išiel na dovolenku, vravieval, idem si oddýchnuť, ale keby niečo, zavolajte mi... Do fabriky nastúpil hneď po škole. Už je to takých dvadsať rokov. Nezľakol sa ťažkej, ani zložitej práce. Vždy chvíľku popremýšľal a už to fičalo. Keď niečo neurobil načas, zmeškal termín, alebo povedal, že na to treba viac času, mohli ste na to vziať jed, že to malo vážny dôvod." Ostatní okolostojaci len mlčky súhlasia.

"Bol pánom svojho času. Stíhal všetko. Sám si zrekonštruoval byt, rodičovský dom opravil. Bol vášnivým športovým fanúšikom," spomína Joži, "áno, áno, dokonca sem-tam išiel s nami aj na pivko, väčšinou keď mal niektorý z kamarátov sviatok. Nadovšetko však miloval svoju ženu a deti. Chlapi, ja už idem, už ma doma čakajú, hovorieval po hodinke s úsmevom a už sa zberal. Jeho rodinu sme spoznali počas víkendových výletov do prírody. Boli to zdatní turisti. Niekedy sme s nimi horko ťažko držali tempo." "Veľmi mi chýba, ani o tom nemám chuť rozprávať," so slzami v očiach hovorí Janka. "Ešte stále hľadáme spôsob ako si zorganizovať dni. Deťom sa zrútil svet. Cítim strašné prázdno. Všade okolo seba. To, že sa musím postarať o deti, mi dáva aspoň akú - takú vnútornú silu." Za stolom v slabom svetle sedí Janova mama, z kuchyne sa nesie vôňa práve napečených koláčov, ale dom je plný smútku. Po chvíli vzdychne: "Pre rodiča je to veľmi ťažké, keď prežije svoje dieťa. Nemalo by to tak byť."

Tento príbeh sa končí šťastne. Spomínaný Jano, jeho rodina a kolegovia sú vymyslení. Napriek tomu sa môže stať, že niektoré časti príbehu sú vám známe. Prajem vám, aby to boli tie pozitívne a nech vás, ani vašich blízkych žiadna podobná tragédia nestretne. V uplynulom roku ste mali možnosť zhliadnuť dve videá, v ktorých vaši kolegovia rozprávali príbehy o svojich úrazoch. Tie sú však podstatne dlhšie, ako ste mali možnosť vidieť. S niektorými sme zotrvali v rozhovore len zopár minút, u ostatných to bola viac ako hodina. Príbeh Jana je prienikom všetkých rozprávaní. V prípade vážnejších úrazov, ktoré natrvalo zasiahli do života zranených a ich rodín, trvá dlhšie, kým sa ich životy vrátia do "starých koľají." Žiaľ, v niektorých prípadoch sa tak neudeje nikdy.

Mnohí zranení či svedkovia zhodne rozprávali, že celý úraz sa v podstate odohral nečakane a oni vlastne v tom momente ani nevedeli, ako a čo sa stalo. Áno, je to tak. Stane sa to bez varovania, z ničoho nič. A preto, buďte stále v strehu a dvakrát si premyslite každý nasledujúci krok.

Na záver použijem slová, ktoré povedal človek po ťažkom úraze a z jeho úst zneli veľmi úprimne. "Dnes by som veľmi rád absolvoval bezpečnostné školenia, nech mi hoci aj dvakrát za deň povedia, čo môžem a čo nesmiem, keď mi to má zachrániť zdravie." Dávajte na seba pozor a šťastné návraty domov!

Empty

ODPORÚČAME

01.04.2021
V testovacom mieste v areáli U. S. Steel Košice už testujú len zamestnancov
15.03.2021
Poznáme víťazné projekty Spoločne pre región 2021
17.02.2021
Sčítanie obyvateľstva 2021
17.12.2020
V roku 2021 venuje U. S. Steel Košice do súťaže štyri nové autá