KONTAKT  |    _eng _sk

"Svoje si musíš odmakať. Aj v ringu."
           



Pridané: 22.09.2008
Autor: Marián HUTŇAN
Kategória: 38/2008

Pracovný deň s... Rafaelom Horváthom, strojníkom plniaceho voza VKB1 DZ Koksovňa

Žijú a pracujú medzi nami. Niektorí dlhšie, iní len zopár rokov. Sú prirodzenými autoritami, odborníkmi vo fachu, majú zaujímavé záľuby, nevšedné zážitky... Zaslúžia si miesto aj v Oceli východu. Dnes pokračujeme s Rafaelom Horváthom, strojníkom plniaceho voza č. 2 VKB1 DZ Koksovňa.

Je železiarom "od kosti". Pre VSŽ sa vyučil v učilišti Hutných stavieb na Tomášikovej. Začínal ako klampiar. Desať rokov robil v stavebnej údržbe. Potom krátky čas, približne mesiac, operátora na moriacej linke. Teraz je dvadsiaty prvý rok koksárom. Presnejšie od marca 1988. Do roboty, ktorá bola "špinavšia" ako hociktorá, ho zlákala päťzmenná prevádzka. Dnes nebanuje, ba koksárenský prach mu prekáža už aj v kabíne stroja.

13.47 - "Pekný deň. Ani horúco, tak akurát," povie pri zvítaní sa pri šatni č. 1 pri VKB1. Míňame chlapov, ktorým končí zmena. Schádzame schodmi s ďalšími, ktorí nastupujú na popoludňajšiu. "Poďte, predstavím vás majstrovi. Dobrý človek. Určite nebude mať nič proti, aby ste boli aj na rozdelení," pobáda do kroku.

13.53 - "Joži, podpíš 24-eho kardinálne pravidlá. Zabudol si," osloví majster zmeny VKB1 Vladimír Pencák kolegu. "Plán máme tridsaťpäť komôr," obráti sa už k ostatným, "stroje po rannej by mali byť v poriadku. Je tu návšteva zo Srbska, možno prídu aj na jedničku. Apelujem na bezpečnosť práce, je nás málo, máme aj maródov," upozorní Pencák. V miestnosti je jedna žena - Janka Trnková, a deväť chlapov. Namiesto osemnástich - devätnástich, len jedenásť. "Rozdelenie ako tradične - ja velín, hore ste traja: Rafael, Michal Horváth a Vidlička," pripomenie majster a pridá pár ďalších inštrukcií. Potom rozdá výplatné obálky, nezabudne ani na pitný režim. Na strope koksárenskej batérie je zvlášť dôležitý. Prirodzene, je tam teplo, ba až horúco. V lete obzvlášť. Pri vonkajšej teplote okolo 30 stupňov Celzia pracujú ľudia, ako tvrdia, aj v "šesťdesiatkach". Práca na strope približne päť metrov vysokých, 45 centimetrov širokých a 15 metrov dlhých komôr, plných 23,5 tony horiaceho uhlia, z ktorého vzniká horením - koksovaním za 18 hodín 18 ton kvalitného, vysokopecného koksu, je náročná. Navyše, v maskách a teplých "indurách". Majster vydáva minerálne vody a ochranné nápoje, ľudia sa rozchádzajú na svoje pracoviská. Stúpame na tretie poschodie. Až na strechu, správnejšie na strop veľkopriestorovej koksárenskej batérie - VKB, k plniacemu vozu.

14.15 - "Za zmenu padnú niekedy aj tri fľaše," potvrdí Miško Horváth už v kabíne voza. Mladý chlapec je menovcom Rafaela. Spolu s Jozefom Vidličkom tvoria trojicu, ktorá na D zmene obsluhuje plniaci voz č. 2. Rafael Horváth, alebo Rafi, ako ho všetci volajú, je z nich najskúsenejší. Obsluhuje plniaci voz. Na konci, či na začiatku batérie ho naplní takmer 24 tonami uhlia, ktoré vysype cez tri otvory do jednej zo sto koksárenských komôr. Mišo s Jožom sa pohybujú po strope batérie. "Sú to romáci, dobrí chlapci. Dobre sa s nimi robí," pochváli strojník parťákov a pokračuje. "V Koksovni sú už vynikajúce podmienky. Nie ako za socializmu. Ide to len a len k lepšiemu," spomína Rafael na nie tak dávne časy. "Občas bolo na strope batérie toľko prachu, kalu a magľajzu, že sme ho lopatami hádzali. Teraz? Pozrite. Akoby vyzametané. Dnes mi prekáža prach už aj v kabíne. Často na konci zmeny zoberiem handru a poumývam riadiaci pult i okolo neho. Len keby to tak často robili aj striedači," povzdychne si. Čistotu má v krvi. Ako tvrdí, priučilo ho k tomu už takmer tridsať spoločných rokov života s manželkou Helenou.

14.19 - "Napíšte, že nemáme ľudí," zareaguje po zoznámení sa predák zmeny Ján Babas. "Máme plán 32, 42 komôr za zmenu a musíme to urobiť. Či je nás málo, alebo plný stav," nadviaže predák na slová svojho majstra.

14.20 - Plniaci voz sa rozbieha. "Dobrý predák," ukáže Rafael Horváth na Babasa. "Urobí všetko, čo treba, lebo to tu pozná," podporí predákove zručnosti, keď smeruje plniaci voz ku komore č. 187. Podľa rozpisu meškáme pätnásť minút. "To dobehneme," utrúsi a pokračuje v obsluhe stroja. Ruky mu po pulte behajú už automaticky. Za tie roky to má v krvi.
"Zatvoril som stúpačku?" opýta sa Vidličku. "Hej," prikývne Jozef. "Sypem stoosemdesiatpäťku," zahlási o chvíľu Horváth do vysielačky. Najprv naplní stred komory cez prostredný otvor, potom jej kraj cez ľavý a nakoniec opačný cez pravý otvor. "Rovnaj!" vydá po čase konečný povel. Vtedy jeho kolega, obsluhujúci batériu z boku, urovná rovnomerne v komore nasypané uhlie. Osemnásťhodinový proces výroby koksu v komore sa môže začať. K 187-ke sa už ďalší strojník dostane opäť až po vyprázdnení komory. Jozef Vidlička po naplnení a uzavretí komory zaleje plniace otvory tzv. zalievacou hmotou, aby komora nedymila a spaľovací proces bol dokonalý.

14.35 - "Ideme na 192-ku," rozhýbe Rafi voz k zásobníku uhlia. Spomenie, že na VKB1 začínal s prácami, ktoré teraz robí Vidlička. "Bola to tvrdšia práca. Plniace otvory - poklopy, sme vyhadzovali ručne. Aj podávače uhlia sme nasadzovali ručne. Keď nesypalo, museli sme tým trhnúť. Vyžadovalo si to riadnu silu. Dnes to robí stroj. Je to o sto percent ľahšie. No nemal som s tým problém. Šanoval som starších ľudí, pred dôchodkom. Mne to nerobilo nič. Športoval som a bol som akoby na tréningu. Ešte aj teraz, keď som v kabíne už pätnásty rok a keď treba, mladých preskočím. Miško rád sype. Ja potom pobehám, pootváram komory, popozerám... Potrebujem pohyb. Som zvyknutý. Som v kondícii a pravidelne si ešte zatrénujem," otvorí 51-ročný Rafi tému svojho života. Je ním box. Venuje sa mu odmalička. Začínal síce ako futbalista, to keď mal desať, ale raz po tréningu na zelenom trávniku či škvare na Lokomotíve v košickom Čermeli, kam dochádzal z rodnej Košickej Polianky, "zablúdil" medzi boxerov. Bolo mu trinásť - štrnásť, keď zašiel za známym, Ferkom Dudášom, boxerom v 48-ke, z rovnakej dediny, a box ho odvtedy sprevádza životom.
"Jeho tréner sa ma vtedy opýtal, či reku mám veci na tréning. A ja že hej, veď idem z futbalu. Tak že nech sa prezlečiem. Tak som sa prezliekol a zostal som. K športu mám blízko. Hrával som futbal, chytal hokej... Mám rád každý šport," povie a upriami pohľad na ľavý plniaci poklop. So súťažným boxom začal v štrnástich v hmotnostnej kategórii do 63,5 kg. Ako mladší dorastenec. Musel boxovať aj proti starším dorastencom. Dnes sú už tieto vekové kategórie rozdelené. "Zo začiatku som sa aj bál. Ale prešlo to. Boxovalo družstvo proti družstvu. Na Slovensku bolo možno aj 30 oddielov. Dnes je ich možno tretina. V 75. roku som bol majstrom Slovenska vo svojej hmotnosti. Vo finále som porazil Oláha z Dunajskej Stredy. Na technickú prevahu RSC," naznačí svoje kvality. Jednou z nich bolo aj opačné garde. V boxe je zväčša prednou rukou ľavá, Rafi svojich súperov "šacoval" pravačkou, a zadná, ľavá, ich potom drvila. "Keď som mal štrnásť, moji rovesníci nemali proti mne šancu. Proti 18-ročným to už bolo ťažšie. Niekedy som si myslel, že skončím. No pre pár prehier som nechcel zutekať. Teraz je box bezpečnejší. Používajú sa prilby, ktoré sa zdokonaľujú. Rukavice boli na šnúrky, dnes na suchý zips. Vývoj pokročil." Ako pretekár povyhrával zopár regionálnych i medzinárodných súťaží, za bývalé VSS štartoval aj na turnaji v Rumunsku, kde vyhral nad Rumunom Petrucom víťazstvom na RSC v 1. kole. Zo 66 zápasov vyhral 31 na RSC. "Vyhrával som aj na body. Ale na tie som sa musel nadrieť. Nemal som problém, s kým idem do ringu. Vedel som, že môžem aj prehrať, ale nebál som sa," povie odhodlane.
S boxom prestal pred vojnou. Na dvojročnú základnú vojenskú službu ho odvelili ako 19-ročného do Michaloviec. Potom sa síce do ringu na pár mesiacov ešte vrátil, v 2. lige ho trénoval Stano Kravec, no hlavné slovo mala čerstvá manželka, a najmä jeho zdravie. Dobrý zrak a oko dostali prednosť. K povrazom sa už tucet rokov vracia ako tréner. Je držiteľom trénerskej licencie 3. triedy. Mládež má rád, i ona jeho. Vychoval zopár majstrov Slovenska. Najznámejší sú bratia Ondovci - Mišo a Jano, Erik Balog, Viktor Valko, Ľubo Weiss, z ktorého sa stal profesionálny boxer. "Keď som bol ešte na áčku, robil som s trénerom Jankom Ondom, ich otcom. Mišo robí na studenej. Dobrý chlapec. A aký je to boxer?! Niekoľkonásobný majster krajiny. Účastník majstrovstiev sveta." Tituly svojich zverencov už ani nezráta. Za posledných päť rokov ich ako tréner získal šesť. V jednom roku dokonca dva. Mišo Onda ako mladší dorastenec, jeho brat Ján ako starší dorastenec. Bolo to jedno z jeho deviatich prvenstiev. "Fotku s ním opatrujem. Má čestné miesto v šatni klubu," vraví hrdo. "V roku 2006 sme mali všetkých chlapcov - mladších dorastencov vo finále. Viacerí krútili hlavami a nechápali, ako sme to dokázali," pochváli tréner svoj mančaft a dodá: " Aj v tomto roku máme dobré mužstvo. Mali by sme obhájiť 2. miesto v celoslovenskej lige".
Pomedzi jeho ruky prešlo, no ešte aj prechádza veľmi veľa chlapcov. Viac či menej šikovných. "Častokrát musím ako tréner stiahnuť chlapca z ringu. Keď vidím, že dostáva bitku a viem, že je v tréningu dobrý. Chcem si ho ušetriť. On sa pýta, že prečo ho dávam dole. No, lebo ťa nechcem stratiť, poviem mu. Tvoj čas ešte príde. O mesiac, o rok, keď zosilnieš, budeš rany rozdávať aj ty," zmieni sa o jednej zo svojich trénerských filozofií. 16.22 - Čas pri debate plynie ako voda. Strojník Horváth sa chystá plniť ďalšiu z komôr. Medzi rečou sa zmieni aj o darcovstve krvi. Od 5. mája 1975 daroval krv už viac ako 80-krát. "Nedávno som dostal diamantovú Jánskeho plaketu," povie s hrdosťou. Vskutku šľachetné činy. A čo ho k nim motivuje? "Pomáhať ľuďom v núdzi. Krv je predsa najvzácnejšie, čo môže byť," odpovie.
Do kabíny vstupuje Jožko Vidlička. Ide si dať ďalší dúšok vody. Robia spolu dva roky. Predtým bol na doprave. "Rafi Horváth? Dobrý človek. Ako každý," odvetí J. Vidlička na adresu kolegu. "To viete, ako u nás... Niekedy to zaškrípe. Ale robia dobre," kontruje Horváth po odchode Vidličku z kabíny. O chvíľu je ďalšia komora plná uhlia.

17.22 - Na rad prišla "svačina". V bufete je plno. "Z celých železiarní tu chodia. Hasiči, SBS-ka, Multiserv,… Ktovie, čo tak láka ľudí do tohto bufetu? Či kvalita ponuky alebo nejaká nová bufetárka," pousmeje sa Rafi, usádzajúc sa opäť na stoličku kabíny. Nechcel v bufete strácať čas. Výroba nepočká. Skúsi neskôr. Alebo sa zaobíde bez desiatej. Nebude to po prvý raz.

18.18 - "Pozrite sa na 86-ku," počuť z vysielačky. "Idem prebiť," zareaguje strojník, schytí respirátor, prilbu, rukavice a uteká za povinnosťami. O chvíľu je späť. Nestihne sa ani usadiť, zazvoní mu súkromný telefón. "Päťdesiatštvorku a päťdesiatsedmičku? Máme také váhy. Príď!" odpovie Horváth do telefónu. "Volal kolega, tréner z Prešova, či mu pomôžem. Idú niekde na súťaž," vysvetlí vzápätí.

18.30 - "Sypem 79-ku," zahlási do vysielačky. "Dobehli sme časový plán," obráti sa k nám.
Po chvíli zvrtne reč na rodinu. Vychoval štyri dievčatá. "Janette vyštudovala v Prahe na ´Karlovke´ za farárku, teraz žije a slúži už piaty rok v Trebišove. Miriam skončila pedagogickú v Prešove, učí u nás doma, v škole v Ždani, teraz je na materskej. Janka a Ľubomíra majú stredné s maturitami - Janka robí v ´stávkovke´, Ľubomíra vo Valeo," hrdí sa Rafi svojimi dcérami. "A mám aj vnuka! Rafaela. Miriam ma tým veľmi prekvapila. Čakal som meno Ján. Tak sa volá zať," dodá zároveň. Nezabudne pripomenúť, že Janette ovláda päť cudzích jazykov: angličtinu, francúzštinu, nemčinu, latinčinu a hebrejčinu.
V reči sa vraciame k boxu. Zabŕdneme aj do používania chvatov, hmatov a úderov na verejnosti boxermi. "Je to zakázané. Nesmú ich používať. Len primerane, v obrane a i to len tak, aby nikoho nezranili. Inak sa môžu dostať do problémov, aj do väzenia."

19.00 - "Ešte sa nenudíte?" opýta sa nás predák Babas. "Čoby! Stále máme o čom hovoriť," stihneme odpovedať. "Musím obísť kanál," začujeme cez dvere. R. Horváth začína plniť ďalšiu z plánovaných komôr.

19.20 - Z bufetu prichádza Miško Horváth. "Nejdeš na ´svačinu´? Už len desať minút je otvorené," opýta sa menovca Rafaela. "Vydržím. Veď vieš, že keď som sa za mladi pri boxe naučil upravovať svoju hmotnosť, vydržím aj teraz, na starosť," zareaguje Rafael.

20.37 - "Viete, s chlapcami treba vedieť komunikovať," vracia sa R. Horváth k boxu. "Viem sa porozprávať aj so slabšími, aby nestratili motiváciu a nezdupkali od boxu po prvej prehre. Aj so silnejšími, aby slabšieho veľmi nezbili, aby sa vedeli s ním pohrať. Potom mu v pravý čas z rohu kývnem - daj mu jednu, nech vie, že je na boxe. Všetko je v tréningu. Musím im veľa ukazovať, ukazovať a ešte raz ukazovať. Koľko sa len nabijú do mojich rúk! A oni musia udierať, udierať a udierať. Roky a roky. Až vtedy budú z nich dobrí boxeri. Často sa človek s chlapcom natrápi a potom z jedného dňa na druhý odíde preč. Vyhrá pár zápasov, no príde prvá prehra, prvé sklamanie a už ho nevidím. Celá robota je preč," poukáže Horváth na odvrátenú stranu trénerskej práce, kým jeho ruky kmitajú po riadiacom pulte z jedného gombíka na druhý.
"Box je drina. Nedá sa prísť na tréning, pozrieť a odísť. Svoje si musíš ´odmakať´. Je málo takých tvrdých športov. A práve tá tvrdosť ma priťahovala. Nebojím sa jej. Aj preto teraz robím jedného z usporiadateľov kultúrnych podujatí v košickom Dome umenia. Spoznávam pritom veľa zaujímavých ľudí. Lekárov, právnikov, podnikateľov,..."

20.46 - "Vytlačíme ešte túto komoru a ostanú nám už len tri," povie strojník s blížiacim sa fajrontom. Čas uplynul ako voda. "Veru. Pokojná robota. Voľakedy to však tak nebolo. Súčasní majitelia i manažment sa starajú. Tlakové prilby, klimatizácia v kabíne... Inak by sa nedalo dýchať. Aj bezpečnosť je na úrovni. O poriadku ani nehovorím. Pred niekoľkými rokmi by sme toho chlapa, tam v strede batérie, pre prach a dym ani nevideli," ocení Horváth starostlivosť vedenia spoločnosti a závodu. Pochváli aj férovosť a veselú povahu riaditeľa DZ Antona Kántora. I Ľudovíta Kosnáča, hlavného manažéra pred podporu DZ Koksovňa, ktorý bol pred niekoľkými rokmi majstrom v Koksovni.

21.05 - "Jožko, štvorka akosi veľmi dymí. Pozri sa na to," odkáže Horváth Vidličkovi. "Nech A-zmena, v ktorej robí aj tvoj syn, nemá v noci problémy," dodá.
Mysľou i rečou je o chvíľu opäť pri boxe. Teraz má v klube do tridsať zverencov. Robota s nimi ho teší. No začína aj trápiť. Zápasníci, s ktorými zdieľali polovicu telocvične na Lokomotíve v Čermeli, dvíhajú kotvy. Odchádzajú do vlastnej zápasníckej haly. Boxeri by sa mali o prenájom telocvične starať už sami. "Finančne to neutiahneme. Neviem, čo urobíme. Či sa s Lokomotívou nejako dohodneme? Raz v týždni trénujem aj chlapcov u nás doma, v Ždani. Vedenie základnej školy mi vyšlo v ústrety. Veľkú i malú telocvičňu mám k dispozícii zadarmo. Mám tam zopár šikovných chlapcov. Aj z Košíc dochádzajú," poteší sa tréner.

21.26 - "Nasypeme poslednú, stopäťdesiatšestku, a končíme. Urobili sme plánovaných 35 komôr," oznámi Horváth. Keď o pätnásť minút schádzame zo stropu batérie dole schodmi okolo velína, stretávame majstra Pencáka. Horváth mieri do šatne.

21.40 - "Začiatok zmeny bol nanič. Boli problémy s odsávaním, komín dymil... Potom sa to už upokojilo. Dobrá zmena," zhodnotí popoludňajšiu šichtu. "Rafi? Normálny, ako každý. Má aj svoje muchy. Keď sa dá, tak si oddýchne. Ale má kladné stránky. Je priamy, prácu si urobí a nešpekuluje," povie Pencák s pozdravom na rozlúčku.

21.48 - S Rafim sa stretávame opäť pred šatňou. Tentoraz mierime k bráne č. 7. Lávku k jeho tradičnej "šestke" ešte opravujú. Navzájom si zaželáme veľa šťastia. Športovci ho popri zdraví potrebujú vari najviac.

Empty

ODPORÚČAME

07.10.2021
Vakcíny proti chrípke sú už dostupné
17.09.2021
Rezortné vyznamenania si prevzali z rúk ministra hospodárstva
02.08.2021
United States Steel Corporation zverejnila výsledky za 2. štvrťrok
18.06.2021
Dobrovoľníci neváhali ani minútu